Na základe reforiem civilného zdravotníctva iniciovaných Geraldom von Swietenom, realizovaných postupne na celom území ríše Márie Terézie na sklonku jej vlády, pokračovala reforma za vlády jej syna, kráľa Jozefa II. Ten ju úspešne dokončil. Najmä ucelená reforma rakúskej vojenskej poľnej sanitnej služby prekonala dovtedajšiu úroveň starostlivosti o vojakov v ostatných európskych armád a v celkovom merítku značne v tej dobe pozdvihla kvalitu ošetrovateľskej a lekárskej starostlivosti.
Odborná fundovanosť rakúskeho vojenského zdravotníctva (uhorské nevynímajúc) bola od čias tridsaťročnej vojny na nízkej úrovni. Personál obstarávali bývalí kúpeľníci, barbieri a olejkári. Lekár v dnešnom slova zmysle pri plukoch neexistoval. Na základe Ratio educationis Márie Terézie, ktorý neobišiel ani armádu, boli vytvorené vo Viedni a Budíne ustanovizne s názvom „Ústav pre vzdelávanie vojenských ránhojičov“ s pobočkami v Budíne, Štajerskom Hradci a Prešporku. Dôraz vo vzdelávaní sa kládol na rozpoznanie smrteľných rán, amputačnú techniku, obväzovanie a transport. Otázka znecitlivenia ešte nebola riešená. V roku 1784 bol ústav ako zbytočný, finančne nákladný a vedomostne nepostačujúci zrušený.
Ešte v roku 1775 bol vo Viedni založený „Vzdelávací ústav pre liečenie vnútorných chorôb a vojenské lekárstvo“, ktorý bol ale štátnym civilným zariadením, v ktorého stavoch študovalo len pár vojenských štipendistov. Štúdium bolo päťročné, ukončené skúškou po ktorej absolvent obdržal titul „doktor“ a musel v armáde odslúžiť 15 rokov. Tak sa stalo, že v rakúskej armáde sa v roku 1780 nachádzalo celkovo 8 graduovaných lekárov. Profesionálny stredný a nižší zdravotnícky personál v dnešnom slova zmysle v armáde neexistoval. Pomocníci lekárov boli väčšine šarhovia, barbieri, mäsiari a poväčšine negramotní.
Reformné kroky kráľa Jozefa II. boli v roku 1784 zavŕšené založením Medicínsko-chirurgickej Jozefovej akadémie (Medizinisch-chirurgische Josephs-Akademie), ktorej riadni absolventi-chirurgovia nahradili postupne v jednotlivých plukoch doteraz tam pôsobiacich felčiarov (majúcich dovtedy nie status chirurga). Týmto bolo umožnené zotrvať pri pluku za podmienky doplnenia si vzdelania na akadémii, alebo zaujať miesto nelekárskeho zdravotného personálu. Táto reforma bola definovaná vydaním „Predpisu o cisársko-kráľovských poľných chirurgoch v časoch vojnových a mierových“ vydanom v roku 1788 a aktualizovanom v roku 1789. Definície nových princípov reformy rakúskeho vojenského zdravotníctva s dôrazom na plošné vzdelávanie zdravotníckych kádrov pripravil a autorizoval hlavný vojenský protochirurg a osobný lekár kráľa Jozefa II., Ján Alexander, slobodný pán Brambilla.
Brambilla bol celoeurópsky uznávaný odborník a pedagóg, bol v čulom styku z anglickými, francúzskymi a pruskými kolegami. Ako aktívny účastník vojnových ťažení popísal rôzne typy strelných, sečných a bodných rán a metódy ich liečenia. Kategoricky sa staval proti prežitkom pochádzajúcim ešte zo 17. storočia, z z čias tridsaťročnej vojny používaných nekvalifikovanými felčiarmi ešte na konci 18. storočia – napr. okiadzanie vojakov rôznymi extraktmi z rastlín, vykropenie vonnými vodami, liatí olova do rán a ich vypaľovanie pušným prachom. Jeho náhľad na problematiku sanitnej služby a techniky operatívy ovplyvnili i samotného Dominika Larreya. Štúdium na rakúskom Jozefíniu bolo spočiatku dvojročné, od roku 1806 štvorročné. Škole však nebol v roku 1786 priznaný status univerzity, a to ani počas napoleonských vojen. Absolventi mohli byť po doplnení si vzdelania a po vykonaní patričných skúšok na viedenskej univerzite (prípadne aj na iných) promovaní s titulom „magister“ a vykonávať lekárske povolanie. Jasne z toho vyplýva že v tom čase neexistovala rovnosť medzi chirurgom a klasickým lekárom tej doby.
V roku 1795 sa na Jozefíniu začalo s výukou základov pediatrie a riadna výuka gynekológie a internej medicíny. Dovtedy mala škola nasledujúce stolice, teda katedry: anatómie, chirurgie, psychiatrie, patológie, farmácie a botaniky, fyziológie a patológie.
Absolventi jednoročného štúdia dosiahli titulu „podlekár“ a boli prideľovaní k jednotlivým plukom, v prípade záujmu mohli pokračovať v štúdiu. V podstate to boli predchodcovia dnešných sanitárov, resp. zdravotníckych záchranárov. Prax vykonávali všetci študenti v posádkovej nemocnici vo Viedni. Napoleonské vojny začínali…
O funkciách a hodnostiach v rakúskom vojenskom zdravotníctve
Na čele hierarchie celého vojenského zdravotného personálu včítane farmaceutov, ako novodefinovaného druhu medicínskeho oboru, stál najvyšší poľný lekár (Oberster Feld-Arzt), ktorý bol zároveň aj riaditeľom a garantom Jozefovej akadémie zvanej aj Jozefinum. Dlhé roky tento post zastával Anton Bienl z Bienenburgu, ktorý bol známy svojou láskavosťou, ale i nekompromisnosťou. Ten informoval o stavoch lekárov v armáde, vyslovoval sa k ich kvalifikácii. V kompetencii mal správu a chod nemocníc a invalidovní zriadených Dvorskou vojnovou radou. V časoch vojny rozhodoval o zriadení poľných nemocníc a riadil činnosť lekárov a ostatného personálu na frontovej línii i v zápolí. Najvyššieho poľného lekára menoval do funkcie buď sám panovník alebo z niekoľkch kandidátov ho vyberala Dvorská vojnová rada. V prípade jeho neprítomnosti ho spravidla zastupoval zástupca riaditeľa Jozefínia (v mierových časoch) alebo veliaci štábny lekár viedenskej hlavnej vojenskej nemocnice (v časoch vojny). Spravidla zastával hodnosť generálmajora, prípadne poľného zbrojmajstra.
Druhou najvyššou hodnosťou bola hodnosť štábneho poľného lekára (Stabs-Feld-Arzt). Lekári s touto hodnosťou zodpovedali za úroveň starostlivosti a jeho kvalitu v okrsku či provincii ich pôsobenia, pričom svoj úrad vykonávali v hlavnom meste správnej oblasti. Vo vojnových časoch spadali do ich kompetencie najťažšie zranenia, vykonávali zložité operácie a konziliárnu službu a mali tiež dohľad nad starostlivosťou. Ich rozhodnutia boli záväzné pre všetkých lekárov i nelekárov. Z definitívnou platnosťou rozhodoval vo vzťahu k povahe zranenia o voľbe typu analgézie/anestézy, alebo od nej upustil. Zastávali hodnosť plukovníka, prípadne majora.
Plukovní poľní lekári (Regiment-Feld-Artzt) boli prideľovaní po jednom ku každému pluku pechoty, jazdectva a delostrelectva a technických oddielov. Riešili, podobne ako štábni poľní lekári, ranených definitívne. Zodpovedali za úroveň a kvalitu starostlivosti u pluku, mali k dispozícii v dobe vojny ako asistentov dvoch až štyroch vrchných lekárov (Ober-Artzt) v hodnosti podporučíkov. Tí však mali výslovný zákaz samostatne prevádzať ťažšie operácie – napr. otvorenie telovej dutiny, prípadne ošetrovať ťažšie stratové poranenia a vykonávať veľké amputácie. Priamo zodpovedali za vedenie zdravotníckej dokumentácie pluku a v čase vojny viedli zdravotnícku dokumentáciu.
Plukovný poľný lekár ozhodoval vo vzťahu k povahe zranenia o voľbe typu analgézie/anestézie, pričom dozeral na jej podanie podlekárom (!!!) a za jej podanie bol priamo zodpovedný. Spravidla zastával funkciu kapitána.
Najnižšou hodnosťou síce z nenáležiacimi lekárskymi kompetenciami bol štábny podlekár (Stabs-Unter-Artzt) ktorý vykonával základnú starostlivosť, prevádzal prvotné vyšetrenie pacienta, dľa svojich kompetencii ho stabilizoval, dlahoval a dozeral na jeho transport k odbornému ošetreniu zberačmi ranených. Plnil funkciu „zdravotníckeho záchranára“. Štábny podlekár sa pri pluku nachádzal jeden, podliehali mu podlekári (Unter-Arzte) jednotlivých bataliónov a švadrón, spravidla šiesti na príslušnú jednotku. Kategoricky mu bolo zakázané prevádzať samostatne akýkoľvek vlastný chirurgický výkon a podávať samostatne akúkoľvek analgéziu. Spravidla mu náležala najvyššia poddôstojnícka hodnosť – štábny strážmajster (u jazdy) alebo štábny šikovateľ (u pechoty a technických vojsk) – strážmajster a šikovateľ, prípadne vicekaprál.
Ďalej sa pri pluku a vo vojenských nemocniciach nachádzali tzv. zberači ranených (Verwunden-Sammlern) a nosiči ranených (Kranken-Trägern). Boli to laickí pomocníci, nebojoví vojaci pluku, prípadne zruční poloinvalidi od trestaneckých práporov, ktorých úlohou bolo v boji asistovať podlekárom pri prvotnom ošetrení zraneného a vyniesť, resp. vyviezť vojakov z bitevnej línie.
Vyberali sa výslovne z gramotných, disciplinovaných a telesne/duševne silných vojakov. Boli v hodnostiach desiatnik až vojak. Negramotnosť tak bola v rakúskom vojenskom zdravotníctve úplne odstránená v roku 1799 ako v prvej armáde sveta. Uniformy a adjustácie rakúskych zdravotníkov sú notoricky známe, personálne obsadenie je možno dohľadať vo vojenských dobových schematizmoch.
Činnosť v poli sa diala podobne ako na francúzskej strane – prvým zhromaždiskom ranených na bojisku bolo tzv. obväzisko (Verbandplatz), nachádzajúce sa na mieste krytom terénnou nerovnosťou a pokiaľ možno mimo dosahu nepriateľského delostrelectva a jazdectva. V druhom slede existovalo niekoľko línii poľných nemocníc (Feld-Spital alebo Lazarett).
V rokoch 1798–1801 sa v rakúskej armáde vyskytovali tzv. lietajúce nemocnice (Fliegendes-Spital). Boli to drevené baraky narýchlo postavené a rozoberateľné plukovnými tesármi, prípadne zákopníkmi. Slúžili predovšetkým pre ľahšie zranených, ktorým tu bolo poskytnuté definitívne ošetrenie v kompetenciách určených plukovným lekárom. Rakúšania neskôr od tohto typu nemocnice ustúpili a nahradili ho tzv. základňovou nemocnicou (Loco-Spital), zriadenou v mieste hlavného tábora bojujúcich vojsk – jednalo sa väčšinou o stanový tábor vzdialený okolo 10–15 km od bojiska. Tu operovali štábni poľní lekári, a predpokladalo sa tu ošetrenie 90 % všetkých zranení a vystavenie potrebnej dokumentácie zranených a chorých.
Treťou a poslednou nemocničnou inštanciou viažúcou sa k bojisku bola tzv. hlavná nemocnica (Haupt-Spital). Nachádzala sa kvôli bezpečnosti najmenej jeden denný pochod od bojiska (cca 35 km). Umiestňovaná bola spravidla v krytých kamenných alebo drevených pevných budovách. Jednalo sa o školy, zámky, rozsiahle majere, školy. Výnimkou nebolo ani umiestnenie nemocnice priamo do mesta, kde sa využívali stajne, sýpky, stodoly. Sanitnými dôstojníkmi boli zvlášť vyhľadávané kostoly a kláštory, nakoľko vo vzťahu k svojej činnosti poskytovali dostatok kvalifikovaného personálu, materiálu k ošetrovaniu, vody, potravín a alkoholových komodít. V prípade veľkého množstva zranených sa zakladali filiálky poľných nemocníc a zo zálohy bol povolávaný ďalší odborný personál. Filiálok mohlo byť zriadených i niekoľko, pričom platilo, že zranených vzhľadom k počtu personálu môže byť len toľko, aby sa každému dostalo adekvátnej starostlivosti priamo, či počas odsunu.
Arciknieža Karol Ľudovít zo svojimi spolupracovníkmi v rokoch 1806–1809 zreformoval a zaktualizoval zdravotnícky systém. Uhorsko nemalo časoch napoleonských vojen ekvivalentný vzdelávací ústav pre vojenskch zdravotníkov. Naplno bola reforma rakúskej poľnej sanitnej služby dovŕšená v rokoch 1811–1815, kedy rakúska armáda disponovala už dostatočným počtom vzdelaných kádrov. Nielen o tom však niekedy nabudúce.
Peter Sabanoš