V předvánočním čase a v den výročí příjezdu knížete Talleyranda, Napoleonova ministra zahraničních věcí, do Prešpurku (21.12.1805) přinášíme text přednášky ze sborníku Třetí koaliční válka 1805, v němž se Martin Hrubala věnoval otázce poslavkovských mírových jednání vrcholících podpisem bratislavského, prešpurského míru.

Bezprostredne po skončení priamych vojenských operácií pri Slavkove večer 2. 12. 1805 sa rozbehli prvé diplomatické sondáže o možnostiach prímeria a kľudu zbraní. Ich iniciátorom bol rakúsky cisár František I., ktorý sa po zdrvujúcej porážke spojeneckej armády ocitol v zložitom vojensko-politickom postavení. Napriek skutočnosti, že pri Slavkove tvorili rakúske oddiely len asi pätinu síl spojenej rusko-rakúskej armády[1], bolo rakúske mocnárstvo vojensky otrasené. 20. októbra 1805 kapituloval generál Mack v Ulme ( cca 27 000 mužov), pri Slavkove stratili Rakúšania cca 5922 mužov[2], armáda arcivojvodu Karola (cca 94 000) po nerozhodnej bitke u Caldiera v Taliansku ustupovala cez Korutánsko na pomoc Viedni a malý zbor arcivojvodu Jána ( cca 22 000 ) operoval medzi dvomi francúzskymi armádami v Tyrolsku. Rakúsko bolo v hlbokej hospodárskej kríze, nemalo dostatok financií na ďalšie pokračovanie vojny, francúzska armáda bola hlboko v jeho vnútrozemí,  hlavné mesto Viedeň bolo okupované. František bol aj v náročnej politickej situácii, ktorú mu teraz  veľmi komplikovalo pôsobenie doteraz spojeneckej ruskej armády na Morave a Slovensku. Naviac, čím dlhšie sa zdržovala Napoleonova armáda na habsburskom území, tým reálnejšia bola možnosť národno-obrodeneckých a revolučných prejavov obyvateľstva tohto mnohonárodnostného súštátia, čomu chcel konzervatívny monarcha každopádne predísť. Francúzska armáda bola totiž v r. 1805 do určitej miery ešte stála chápaná okolitým obyvateľstvom ako pokroková, čo mohlo vyústiť do neželaných vnútorných sociálnych konfliktov.[3]

Pre tieto uvedené fakty poslal cisár František I. knieža Jána z Liechtensteina ešte v noci 2. 12. 1805 k Napoleonovi, aby preskúmal možnosť uzavretia separátneho mieru a dohodol osobné stretnutie oboch panovníkov. Nebudeme sa teraz zaoberať opisom priebehu týchto rokovaní, ktoré vrcholili podpísaním prímeria 6. 12. 1805 na Slavkovskom zámku, nie je to témou tohto príspevku. Pre nás je nateraz zaujímavý len posledný bod tohto trojčlánkového dokumentu, v ktorom sa píše, že „ splnomocnenci z oboch strán sa stretnú v Mikulove, aby sa čo najskôr začali vyjednávania a tak mohol byť čo najskôr obnovený mier a súlad medzi obomi cisárskymi dvormi.“[4]

Jednaním za francúzsku stranu na týchto vyjednávaniach bol poverený Charles Maurice Talleyrand – Périgord, Napoleonov minister zahraničia a skúsený diplomat s veľkou prestížou, Rakúsky dom mali zastupovať vyslanci, ktorí už  pred bitkou pri Slavkove viedli s Napoleonom v Brne a neskôr s Talleyrandom vo Viedni neformálne rozhovory o mieri,  gróf Ignác Gyulay a gróf Filip Stadion.

Napoleon predstavil Talleyrandovi svoju víziu mieru a požadoval od neho len prevedenie svojej vôle do jemnejšej reči diplomatov. Je dôležité uviesť, že Talleyrand nesúhlasil s Napoleonovým postojom k Rakúsku. Ten cisár vyjadril už druhého dňa po víťaznej Slavkovskej bitke, kedy v liste Talleyrandovi do Viedne naznačuje, že mierové podmienky pre porazené Rakúsko budú tvrdé a cisár Francúzov neústupný: „ Môžem Vám napísať len dve slová. Armáda sto tisíc mužov pod vedením oboch cisárov je úplne zničená. Akýkoľvek protokol o vyjednávaní je bezcenný. Tieto jednania sa anulujú, pretože sa ukázalo, že je to vojenská lesť, ktorá ma mala uspať. Generál Gyulay písal arcivojvodovi Karolovi, že sa chystá bitka. Tým zo seba urobil špióna. Povedzte pánovi Stadionovi, že som na ich lesť nenaletel a preto som ich poslal naspäť do Brna. Pretože prehrali bitku, nemôžu byť podmienky rovnaké ako predtým.“[5]

Taktiež v povestnej Slavkovskej preklamácii vojakom napísanej 3. decembra nachádzame tieto slová: „… Mier už nieje ďaleko. Ale ako som sľúbil svojmu národu ešte pred prekročením Rýna, uzavriem len taký mier, ktorý mi poskytne záruku a našim spojencom zabezpečí náhradu…“[6]

Talleyrand na Napoleonov list v ten istý deň odpovedá z Viedne: „… Aké ľahké by bolo teraz úplne zničiť Habsburgovcov. Myslím však, že naším záujmom by vyhovovalo viac dať im pevné miesto v našom francúzskom systéme, ako ich pokoriť… “[7] Skúsený diplomat totiž správne predpokladal, že tvrdými mierovými podmienkami nebude budúci uzavretý mier stabilný. Jeho zámerom bolo naopak veľkodušnou dohodou nastoliť rovnováhu síl v Európe, dosiahnuť skutočný, dlhodobý pokoj, a tak najlepšie využiť víťazstvo francúzskych zbraní aj na poli diplomatickom.

Svoj názor na túto tému vyslovil už v liste písanom zo Štrasburgu ešte pred Slavkovskou bitkou, v čase po kapitulácii  Macka v Ulme. Základ budúceho usporiadania videl v tom, že sa „…Rakúsko nemá zraziť a pošliapať viac, ako to zodpovedá záujmom Európy. Pokiaľ by mu boli vnútené príliš tvrdé obete, muselo by na čas ustúpiť tejto potrebnosti, ale len by čakalo na príležitosť k revanšu a pripravovalo by novú koalíciu. Ak mu však podáme milostivú ruku, urobíme z tohto aktu základnú oporu našej politiky v Európe, oddelíme ho od Anglicka, Pruska a Ruska, prostredníctvom neho odzbrojíme našich nepriateľov, zneutralizujeme celý kontinent, a tak bude úplne vyriešený problém najtrvalejšieho mieru, v aký rozum len dovoľuje dúfať.“[8]

Je pozoruhodné, ako jasne Talleyrand vystihol podstatu problému a ako presne sa jeho predpovede v r. 1809 naplnili. Schopnosť diplomatickej predvídavosti ho viedla k tomu, aby o niekoľko rokov neskôr po uzavretí mieru v Tylži r. 1807 podal demisiu. Skúsený diplomat si totiž správne včas uvedomil, že cesta konfrontačnej politiky, ktorou sa cisár Francúzov vybral, je z dlhodobejšieho hľadiska neudržateľná a vopred odsúdená na neúspech. V roku 1805 však francúzsky minister aj napriek vnútornému nesúhlasu ešte plní všetky Napoleonove príkazy a dáva mu výborné rady, ako najlepšie dať formu tomu, čo si cisár prial.[9]

Napoleon ovplyvnený nedávnym veľkým víťazstvom sa koncom r. 1805 cítil dostatočne silný a nebol ochotný k akýmkoľvek významnejším ústupkom. V takomto duchu inštruoval aj Talleyranda pred  začiatkom rozhovorov v Mikulove.

Viedenská správa zo 7. decembra uverejnená v novinách Pressburger Zeitung uvádza, že Talleyrand, Stadion aj Gyulay odcestovali hneď 6. 12. 1805 do Mikulova, aby začali mierové rozhovory.[10] Tam však padlo rozhodnutie začať rokovania v Brne, kde boli naň lepšie podmienky. Preto dňa 7.12.1805 sa Talleyrand ubytoval v Brne,[11]kde spolu s ním prišiel taktiež bavorský minister Normann, ako zástupca bavorského kráľa, Napoleonovho spojenca. Rakúski delegáti mali neustály kontakt s cisárom Františkom ubytovaným v Holíči prostredníctvom kuriérov, ktorý neustále pendlovali medzi ním a Brnom. Už 10. 12. 1805 bola v Miestodržiteľskom paláci dohodnutá a uzavretá zmluva medzi Francúzskom a Bavorským kurfirstvom, ktorá vyhlasovala nezávislé Bavorské kráľovstvo, garantom ktorého bol Napoleon. Dokument podpísali Talleyrand a barón von Gravenreuth.[12]

Napoleon mal výhrady voči osobe grófa Stadiona, rakúskeho vyslanca v Petrohrade, a tak sa miesto neho stal hlavným delegátom knieža Ján Liechtenstein, muž, ktorý zastupoval Rakúsko aj pri podpise prímeria a cisárovi Francúzov viac vyhovoval. Po tejto úprave rakúskeho vyjednávacieho tímu a nutných prípravách, sa rozhovory medzi zástupcami oboch strán mali začať 13. 12. 1805.[13]

Napoleon deň predtým (12.12.) odcestoval z Brna do Viedne a odobral sa priamo na zámok Schönbrunn[14], čím dal najavo, že nechce priamo zasahovať do vyjednávaní a zveruje ich Talleyrandovi. Ešte 11. 12. 1805 mal údajne povedať svojmu ministrovi: „ J ´ai gagné une grande victoire, vous étes un grand ministre“,[15] v preklade vyložené ako „ získal som veľké víťazstvo a vy ste teraz veľký minister“, čím naznačoval, že mierové podmienky budú tvrdé a želá si svoj „ veľký“ nekompromisný mier. Talleyrand podľa inštrukcií predostiera ponižujúce požiadavky. V hlavných bodoch požadoval od Rakúska zrieknutie sa Benátska, Dalmácie a Istrie, území v Nemecku, kráľovské tituly pre svojich spojencov Bavorsko a Wűrttembersko, ako aj odstúpenie Tyrolska a veľké vojenské reparácie, to všetko bez nejakej významnejšej kompenzácie pre Habsburgovcov.

Manévrovací priestor rakúskych vyslancov bol po ťažkej vojenskej porážke veľmi obmedzený, no takto formulované podmienky nečakali. Cisár František sa spolu z Liechtensteinom spoliehali na Napoleonovu veľkodušnosť s ohľadom na ich ochotu spolupracovať, ktorú prejavili pri dojednávaní prímeria a súhlase s okamžitým odsunom ruských vojsk z Moravy a Slovenska. Určité nádeje sa vkladali taktiež do armády arcivojvodu Karola. Chrabrý vojak, no neskúsený diplomat knieža Liechtenstein však nedokázal držať krok s Talleyrandom, ktorý sa stal vedúcou osobou celého vyjednávania, a tak sa postupne z rokovaní stával jednostranný francúzsky diktát.

Pre zlú hygienickú situáciu v Brne sa rokovania o mieri dňa 16.12.1805 prerušili. Rakúskym vyjednávačom padla táto prestávka vhod a odišli za svojim cisárom do Holíča pre ďalšie inštrukcie, pretože nechceli niesť zodpovednosť za prijatie ťažkých podmienok, ktoré boli zatiaľ predbežne načrtnuté Talleyrandom.[16]

Napoleon rozhodol, že vyjednávania budú pokračovať v Bratislave.[17] Tá spadala podľa textu prímeria zo 6.12. 1805 do francúzskeho demarkačného pásma. Dňa 11. decembra prišiel do mesta oddiel jazdectva a na druhý deň 12. 12. 1805 vpochodoval a obsadil Bratislavu za zvukov hudby III. zbor maršála Davouta.[18]Vojenským veliteľom mesta bol menovaný brigádny generál Kister.[19] Súdobé správy vypovedajú, že Francúzi sa počas celého svojho pobytu v Bratislave správali v rámci možností slušne a nekonfliktne a občasné prehmaty boli hneď vyriešené. Úsmevný je prípad, kedy na hrade hostinský pripravil jedlo pre 40-tich dôstojníkov, prišli však iba sedemnásti a sami všetko bez problémov zjedli. Ich nadriadený nato jedenástich z nich potrestal väzbou a nahradením škôd.[20]  Podľa Pressburger Zeitung[21] prišiel do Bratislavy dňa 19.12. 1805 mimoriadny posol ( „auserordentlicher Kurier“) z rozkazom, že „ z dôvodu vybratia Bratislavy ako miesta konania mierového kongresu treba pripraviť ubytovanie pre vyjednávačov a toto nariadenie musí byť vykonané okamžite a starostlivo.“[22]

Správa prekvapila magistrát Bratislavy natoľko, že ten si narýchlo musel od miestnych aristokratov vypožičať stolový servis a bielizeň.[23] V zápisnici magistrátu sme našli záznam, v ktorom boli všetci šľachtici vyzývaní obežníkom, aby prenechali obrusy a príbory arcibiskupskému provizorovi Jozefovi Wimmerovi, ktorí bol poverený zabezpečiť Talleyrandove ubytovanie a všetku starostlivosť („…omnium cura…“ ).[24]

Rakúski vyslanci, knieža Liechtenstein a gróf Gyulay, prišli do Bratislavy už 20. 12. 1805 v spoločnosti štátneho sekretára Hoppeho, svojich generálov pobočníkov a celej suity („… ihren General adjutanten und ganzer Suite…“).[25] Prvý bol ubytovaný u grófa Imricha Esakischena, druhý v dome grófa Szapernschena.[26]

Nasledujúci deň, 21. 12. 1805 v podvečer pricestoval do mesta minister Talleyrand v sprievode desiatich sekretárov, svojho domového služobníctva („…hauspersonale“) a bol ubytovaný v pripravených priestoroch kniežacieho Primaciálneho paláca.[27] Hneď po príchode vysokých vyslancov z oboch strán na miesto rokovaní, dostali všetci títo francúzsku čestnú stráž („…erhielten dieselben Französische Ehrenwachen“).[28]

Rakúska delegácia prichádzajúca priamo od cisára Františka dostala súhlas na prijatie ťažkých mierových podmienok, preto rokovania rýchlo postupovali, i keď sa snažila bojovať o každú právnu formuláciu. Mierové rokovania v Bratislave nesprevádzali sprievodné slávnostné reprezentačno-spoločenské podujatia ako bývalo zvykom pri podobných príležitostiach a aké sa konali napr. v r 1814-15 vo Viedni počas Viedenského kongresu. Rakúski delegáti prichádzali každý deň k Talleyrandovi do Primaciálneho paláca a dohadovali už len podrobnosti, v zásade boli nútený francúzske návrhy akceptovať. Počas vianočných dní bola dosiahnutá dohoda vo všetkých bodoch a bol skoncipovaný výsledný text zmluvy. Ten bol datovaný na 26. 12. 1805, avšak mierová listina mala byť podľa našich prameňov podpísaná až o deň neskôr 27. 12. 1805! v Zrkadlovom sále Primaciálneho paláca.[29] Príčinu tejto skutočnosti nepoznáme, avšak potvrdzuje to správa v miestnych Pressburger Zeitung ako aj záznam v zápisnici magistrátu mesta, kde sa zhodne uvádza podpis zmluvy na deň 27. 12. 1805.[30] To by znamenalo, že dátum 26. december, ktorý sa často v literatúre uvádza ako deň podpísania Bratislavského mieru, je nesprávny! Napoleon mal dokument ratifikovať v Schőnbrunne ešte v deň podpisu a František v Holíči 30. 12. 1805.[31] Protokol o výmene ratifikačných spisov má dátum 1. 1. 1806 z Viedne.[32] Mierová zmluva bola prostredníctvom francúzskeho generála Clarka vo Viedni oficiálne uverejnená („…allgemein bekannt gemacht.“) dňa 28.12. 1805.[33] Po tejto správe bolo v ten istý deň odslúžené v metropolitnom kostole sv. Štefana vo Viedni slávnostné Te Deum.[34]

Podľa istých memoárových správ sa mal Napoleon ešte 26.12. stretnúť neďaleko Viedne s arcivojvodom Karolom, kde mu pri tejto príležitosti údajne oznámil, že o mieri je už rozhodnuté.[35]

Talleyrand odišiel z Bratislavy podľa jedných údajov 29. 12. 1805[36], podľa iných 30. 12. 1805 do Viedne aj so svojim sprievodom.[37] Francúzske vojsko muselo podľa dohodnutých podmienok vyprázdniť mesto behom piatich dní od ratifikácie zmluvy, t. j. do 6.1. 1806, posledné francúzske vojenské jednotky však opustili mesto až v noci zo dňa 7. na 8.1. 1806.[38]

Arcibiskupský provizor Jozef Wimmer sa vo svojom hlásení magistrátu Bratislavy sťažuje na Talleyrandov sprievod, pretože „ jeho ľudia narobili veľké výdavky, ktoré sľúbili ešte pred odchodom uhradiť, avšak neurobili to.“[39] Taktiež hlási, že „ vykonali škody na vypožičaných krehkých stolných súpravách ako aj na ostatnom zariadení.“[40]

Podpísaním Bratislavskej mierovej zmluvy bolo Rakúsko načas vyradené z „ koncertu veľmocí “ ak použijeme tento výraz z diplomacie 18. storočia. Niektorí odborníci hovoria o jeho poklese na úroveň mocnosti a trvalo tri roky, kým opäť výraznejšie zasiahlo do európskej politiky.[41] Uzavreté mierové podmienky boli pre Habsburskú monarchiu neprijateľné. Rakúsky cisár stratil všetky územia v Taliansku a Nemecku, musel súhlasiť s udelením kráľovských titulov Bavorskému a Württemberskému kurfirstovi, Bádensko dosiahlo status veľkovojvodstva. Rakúsko muselo odstúpiť svoje Tyrolsko a Vorarlberg a uznať francúzsku hegemóniu v nemeckých krajinách, ako aj nezávislosť Helvétskej a Batavskej republiky, nehovoriac o veľkých vojnových reparáciách. Habsburské mocnárstvo stratilo 63 000 km2 územia s takmer s tromi miliónmi obyvateľov.

Bratislavský mier by sme mohli označiť ako tzv. bleskový mier, pretože bol uzavretý na vtedajšie pomery obdivuhodne rýchlo. Jednania začali 13. 12. v Brne, od 16. do 21. 12 boli prerušené a už 26. 12. bola dosiahnutá konečná podoba zmluvy. Príčinou tejto skutočnosti bol fakt, že ako František, tak aj Napoleon potrebovali uzavrieť mier čo najskôr. Usudzuje sa, že okrem už v úvode spomenutých dôvodov na rakúskeho panovníka až príliš zapôsobila nedávna porážka pri Slavkove, ktorej sa osobne zúčastnil. Treba však povedať, že Napoleon hodne riskoval a skúšal hranicu Františkovej ochoty uzavrieť mier, pretože Rakúsko napriek prehratej bitke disponovalo stále ešte takmer sto tisícovou armádou arcivojvodu Karola, ktorá postupovala z talianskeho frontu k Viedni, ako aj menším armádnym zborom arcivojvodu Jána a pokiaľ by nedošlo k rýchlemu podpisu dohody, dostal by sa cisár Francúzov do veľkých ťažkostí. Francúzska armáda totiž síce zvíťazila, ale aj ona už mala všetkého dosť a potrebovala odpočinok. Jej zásobovacie línie boli hodne roztiahnuté, operovala hlboko v nepriateľskom území a potrebovala doplniť svoje preriedené stavy. Okrem vojenských problémov znepokojoval Napoleona stav financií vo Francúzsku, kde hrozil bankrot.[42] To všetko však nepriebojný František nebral do úvahy, poddal sa Napoleonovmu nátlaku a súhlasil s hlavnými francúzskymi požiadavkami.

Vojnová kontribúcia bola pôvodne pre Rakúsky dom určená vo výške 100 mil. zlatých, bola však znížená na polovicu a Talleyrand počas mierových vyjednávaní bez súhlasu svojho cisára zľavil ešte 10 mil. zlatých. Sám navrhoval Napoleonovi odškodniť Rakúsko územím na úkor Turecka a aspoň tak zmierniť tvrdé francúzske požiadavky, jeho návrh však nebol prijatý.[43] Neskôr mal Napoleon Talleyrandovi vytknúť, že svojvoľne znížil čiastku vojnových reparácií.[44]

Podpisom Bratislavského mieru stratili Habsburgovci vplyv na vývoj v nemeckých krajinách a takmer tisícročná Svätá rímska ríša národa nemeckého ukončila onedlho existenciu. Od r. 1806 sa František písal ako „ prvý “ rakúsky cisár. Po neúspešnom vojnovom dobrodružstve a nasledovnom diplomatickom neúspechu museli nutne nasledovať personálne výmeny v panovníkovom kabinete. Ukázalo sa, že dvor bol rozdelený na stúpencov reforiem, započatých ešte Jozefom II. a skupinu konzervatívcov, ku ktorej sa mierne prikláňal aj cisár. Reformisti brali na zodpovednosť práve zástancov vojny s Francúzskom, že dohnali Rakúsko do tohto stavu, a tým si získali dočasný vplyv na dvore. Panovník prepustil kabinetného ministra Colloreda a vicekancelára Cobenzla, na miesto ktorého bol dosadený gróf Filip Stadion[45], muž odmietnutý Napoleonom počas mierových rokovaní.

Pri hodnotení významu dosiahnutého mieru pre Francúzsko s odstupom takmer 200 rokov musíme uviesť, že Talleyrand mal vo svojich úvahách pravdu, pokiaľ predpokladal, že po pokorujúcich podmienkach bude Rakúsko čakať trpezlivo na svoj revanš a nezmieri sa s porážkou. Mierový stav vydržal tri roky, počas  ktorých Rakúšania uskutočnili reformu armády a ako tak skonsolidovali verejné financie. Nebol to mier, ktorý by zaručoval stabilitu a rovnováhu síl v Európe, a preto bolo len otázkou času, kedy vypukne nový vojenský konflikt. Napoleon síce dosiahol dočasne svoje ciele, ale napokon práve jeho netaktná a ambiciózna politika bez významnejších ústupkov, ktoré sú v diplomacii tak často potrebné, sa mu okrem iných súvislostí stala osudnou, keď na konci r. 1814 a po Waterloo v r. 1815 stál osamotený bez spojencov proti celému zvyšku Európy, čo nutne viedlo k jeho pádu. Podpísaný mier znamenal v praxi rozpad III. protifrancúzskej koalície, i keď Anglicko a Rusko mier s Francúzskym cisárstvom neuzavreli.

Na počesť prijatia Bratislavského mieru nesie dodnes „ menší “ víťazný oblúk pri bývalých Tuileriách (Arc de Triomphe) tento nápis: „ IL SIGNE LA PAIX LE 27 DECEMBRE NOS DNANS LA CAPITALE DE LA HONGRIE “ a jedna z bočných ulíc bulváru Champs Elysées je pomenovaná ako „ Rue de Presbourg“ ( Bratislavská ulica ).

V numizmatickej zbierke Mestského múzea v Bratislave sa nachádza bronzová medaila vydaná roku 1806 ako pamiatka na prvé výročie podpísania mieru. V mieste vyjednania mieru – v  Primaciálnom paláci, sú v chodbe na nádvorí dve pamätné tabule pripomínajúce návštevníkom významnú udalosť, ktorá sa tu odohrala. Text na mramorových doskách je identický, prvý je napísaný v Slovenčine, druhý v Nemčine a bol tam daný pri príležitosti stého výročia.

Martin HRUBALA

Malokarpatské múzeum

Ďalšia pomocná literatúra:

HAJNÝ, J.: Obsadenie slobodného kráľovského mesta Bratislavy francúzskym vojskom v napoleonských vojnách roku 1805. Bratislava 1928.

PALÓCZI, E.: Napoleon Magyarországon. Pesti Hírpal 1913, X. 12.

PALÓCZI, E.: Napoleon in Ungarn. Ungarische Rundschau 1914, 1. sz.

PALÓCZI, E.: Napoleon en Hongrie. Revue de Hongrie 1917, 15. jun, No. 56.

---

[1] BĚLINA, P.: Napoleonské války – prědel v dějinách mezinárodných vztahů a vojenského umění. In: Napoleonské války a české země ( ed. I. Šedivý, P. Bělina, J. Vilím, J. Vlk ). Praha 2001, s. 34.

[2] UHLÍŘ, D.: Slunce nad Slavkovem. Třebíč 2000 ( reprint ), s. 398.

[3] POLIŠENSKÝ, J.: Napoleon a srdce Evropy. Praha 1971, s. 74.

[4] Celý text prímeria publikoval v preklade do češtiny UHLÍŘ, D.: c. d., s. 408-409.

[5] UHLÍŘ, D.: c. d., s. 402. Pre pochopenie obsahu listu je potrebné uviesť, že ešte v pondelok 25. 11. 1805 prišiel rakúsky vyjednávač generál Gyulay s rakúskym vyslancom v Petrohrade grófom Stadionom za Napoleonom do Brna, aby zistili podmienky, za ktorých by bol francúzsky cisár ochotný uzavrieť mier. Napoleon požadoval Benátsko, pre Bavorsko, Wűrttembersko a Bádensko zväčšenie ich územia, pre Bavorov Tyrolsko. Gróf Stadion v rozhovore nepriamo naznačil, že Prusko sa tajne pridalo na stranu spojencov, čím odkryl svoju tajnú kartu. Napoleon si z toho odvodil, že mierové sondáže Rakúska sú len hraním o čas, preto vyslancov presunul pod vojenským dozorom do Viedne, kde mali jednať s Talleyrandom.

[6] UHLÍŘ, D.: c. d., s. 403. Celý text preklamácie je uverejnený tamže.

[7] LUDWIG, E.: Napoleon. New York 1926, s. 244.

[8] ŠEDIVÝ, J.: Metternich kontra Napoleon. Praha 1998 ( reprint), s. 44.

[9] TARLE, V. J.: Talleyrand. Praha 1956, s. 92.

[10] MV SR, Archív hlavného mesta SR Bratislavy (ďalej len AHMB). Pressburger Zeitung, inv. č. 13165(42), (ďalej len PZ) 10. dezember 1805, s. 1178. „…Talleyrand exellenz sind gestern Nachmittags nach Nikolsburg abgereist. Die grafen Stadion und Gyulay sind gleichfalls abgereist.“

[11] UHLÍŘ, D.: c. d., s. 416.

[12] Tamže, s. 423.

[13] Tamže, s. 421.

[14] AHMB, PZ, Dienstag 17. dezember 1805, s. 1198-1199. „ Napoleon sind den 12. dezember Abends anch 8 Uhr von Brünn in Wien angelangt, und haben sich hieraus in das Kaiserl. Schlos Schönbrunn verfüget.“

[15] SAS, A.: Talleyrand v Bratislave pri uzavretí mieru v roku 1805. Bratislava 1946, s. 9.

[16] Tamže, s. 9.

[17] AHMB. 2. a. 71. Protocollum magistratuale anni 1805 (ďalej len PM). 20. december 1805, s. 455. „ Ex imperatorum tam nostri quam Gallorum consensu civitatem Posoniensem pro pertractanda pace velut congressus loco destinatam haberi…“ Pozri taktiež VYČISLÍK, A.: Napoleonské vojny a Bratislava. In: Bratislava. Spisy mestského múzea v Bratislave. Zväzok IV. Martin 1969, s. 221.

[18] AHMB, PZ, Freytag 13. dezember 1805, s. 1185. „… und gestern ein Franzöziser korps unter dem Schalle der Feldmusik um die Demarkations Linie zu besetzen hier eingerückt.“

[19] AHMB, PZ, Dienstag 17. dezember 1805, s. 1198.

[20] SAS, A.: Vojna a mier v Bratislave v roku 1805. Bratislava 1946, s. 53.

[21] AHMB, PZ, Freytag 24. dezember 1805, s. 1217.

[22] AHMB, PZ, Freytag 24. dezember 1805, s. 1217-1218. „ … welcher Befehl auch so gleich pünktlich vollzogen wurde…“

[23] SAS, A.: Talleyrand v Bratislave…, s. 10.

[24] AHMB, PM, 20. december 1805, s. 455.

[25] AHMB, PZ, Dienstag 24. dezember 1805, s. 1217-1218.

[26] Tamže.

[27] Tamže. Pozri tiež VYČISLÍK, A.: c. d., s. 221; SAS, A.: Talleyrand v Bratislave…, s. 10; AMORT, Č.: Kutuzov a Napoleon na Moravě. Praha 1971, s. 112.

[28] AHMB, PZ, Dienstag 24. dezember 1805, s. 1217-1218.

[29] SAS, A.: Talleyrand v Bratislave…, s. 12; AMORT, Č.: c. d., s. 112.

[30] AHMB, PZ, Dienstag 31. dezember 1805, s. 1237. „ Es ist Friede! Den 27. wurde derselbe zwischen … auhier in Presburg unterzeichnet,…“; AHMB, PM, 30. december 1805, s. 475. „… Pacis Tractatum Die 27…. Posonni conclusum et sub signatum haberi, …“

[31] SAS, A.: Talleyrand v Bratislave…., s. 12.

[32] BITTER, L.: Chronologisches Verzeichnis der österreichischen Staatsverträge. Wien 1919, II., s. 71.

[33] AMHB, PZ, Dienstag 31. dezember 1805, s. 1237.

[34] Tamže, s. 1238.

[35] Za túto informáciu ďakujem Dr. Robertovi Ouvrardovi. Z príležitosti tohto stretnutia mal Napoleon dať vyhotoviť pre Karola meč, ktorý mu však napokon nedaroval.

[36] AMBH, PM, 29. december 1805, s. 475.

[37] AMBH, PZ, Dienstag 31. dezember 1805, s. 1237.  „ … und gestern Taleyrand nach Wien abgereist.“

[38] SAS, A.: Vojna a mier…, s.55.

[39] AHMB, PM, 29. december 1805, s. 475. „ Relatio Provisoris Eappalis Josephi Vimmer…“

[40] Tamže.

[41] Tu je potreba rozlišovať termíny „ veľmoc“ a „ mocnosť“. Za veľmoc sa obecne považuje krajina, ktorá má také ekonomické, diplomatické a vojenské zdroje, že je schopná presadzovať svoje záujmy bez spojencov. Mocnosťou rozumieme štát, ktorý síce má významnú vojenskú silu, avšak nie je schopný presadzovať svoje záujmy bez spojenectva s veľmocou.

[42] ELLIS, G.: Napoleon. Praha – Litomyšl 2001, s. 72.

[43] SAS, A.: Vojna a mier…, s. 68-69.

[44] Tamže, s. 70.

[45] ŠEDIVÝ, J.: c. d., s. 47.