Karol Filip Emanuel, knieža Schwarzenberg
(15. IV. 1771 Viedeň – 15. X. 1820 kúpele Markt pri Lipsku)
C. k. poľný maršal, generalissimus, diplomat, politik. Majiteľ hulánskeho pluku č.2.
Pluk niesol jeho meno až do roku 1918.
Pochádzal zo staročeského vznešeného rodu, z jeho tzv. juhočeskej (orlickej) línie ktorá v roku 1688 získala kniežací titul. Jeho rodičmi boli Ján Nepomuk Anton, knieža Lichtenstein a Mária Eleonóra rodená grófka Etlingen-Wallensteinová.
Po ukončení základného vzdelania v dome rodičov ktoré mu poskytli významné osobnosti tej doby (medzi súkromných učiteľov mladého Schwarzenberga patrili Jozef Haslinger a profesori Ján Mayer a František Všetečka) začal svoju vojenskú dráhu ako 16-ročný v pešom pluku „Braunschwieg-Wolfenbuttel“ v hodnosti podporučíka. Po krátkom čase strávenom v štáboch poľného maršala Mórica Lacyho, generála jazdy Jozefa, grófa Kinského a poľného maršala Gideona Ernesta Laudona v ktorých vykonával pomocné funkcie odchádza v roku 1787 do vojny s Tureckom. Prvýkrát dokazuje svoju udatnosť na bojisku napriek neduživému vzhľadu. Ku kruhu jeho priateľov v tom čase patrili mladší princ z Ligny, ďalej gróf Dietrichstein a jeho spolubojovník Jozef Augustín, knieža Poniatovský.
Po úspešnom útoku na pevnosť Šabac je Schwarzenberg povýšený do hodnosti kapitána. Ťažením ale trpí jeho zdravie, počas bojov na okolí Belehradu ochorie a dostáva dovolenku na zotavenie ktorú trávi na svojich majetkoch v južných Čechách. V roku 1790 je povýšený na majora.
Na cisárskej korunovácii kráľa Leopolda II. ktorá sa koná vo Frankfurte nad Mohanom obdrží čestnú hodnosť prvého strážmajstra Arciérskej gardy. Následne si vo Viedni prehlbuje svoje vojenské vedomosti sústavným štúdiom pričom sa venuje i spoločenským náukám. V roku 1791 je prevelený od pechoty k jazde, menovaný je dôstojníkom valónskeho pluku dragúnov „Latour“. Zo svojim plukom sa zúčastnil bitiek pri Philipsbourgu a Estenfene. V roku 1792 je Schwarzenberg povýšený na podplukovníka a menovaný veliteľom dobrovoľníckeho hulánskeho pluku v rakúskej Haliči. Pri jednej z obhliadok terénu utrpí pádom z koňa vážny úraz čo sa neskôr prejaví na jeho chôdzi. V závere roku 1793 sa hlási do služby a ešte nedoliečený velí predvoju cisárskej armády v bývalom Rakúskom Nizozemsku (dnešné Holandsko – pozn. PeS) pod poľným maršalom Joziášom, princom Koburgským. Bojuje proti Francúzom pri Neerwindene, vyznamenáva sa pri dobýjaní pozícii pri Ohnaningu. Začiatkom roka 1794 ho kráľ František I. menuje plukovníkom kyrysníckeho pluku „Wallis“ ktorý je toho času posádkou vo Viedni. Plukovník Schwarzenberg ďakuje za túto poctu, žiada sa však preložiť ku kyrysníckemu pluku „Zeschwitz“ ktorý je nasadzovaný do bojov v armáde princa Koburgského. Ako veliaci dôstojník svojho pluku sa s ním vyznamenáva pri Premonte a Cateau kde si priamo na bojisku vysluhuje Rytiersky kríž Radu Márie Terézie, ktorý mu udeľuje osobne panovník.
Po zime roku 1795 ktorú strávil v Čechách v kruhu svojej rodiny sa vracia k svojmu pluku. Účastní sa bojov na okolí Mohuče, pri Heidelbergu, Nidde, ďalej tiež bitiek pri Ambergu, Wurzburgu, Frankenthale a Pfrimme. Ako 28-ročný je Schwarzenberg povýšený po bitke pri Limburgu v roku 1799 do hodnosti generálmajora. Zapája sa do bojov na mnohých miestach Nemecka pod velením arcikniežat Karola Ľudovíta a Jána Krstiteľa na hornom Rýne. Schwarzenberg tu velí menšiemu pozorovaciemu zboru. Neskôr sa vo vojenskom zoskupení poľného maršala Hotzeho zúčastní obliehania Kehlu. Následne je Schwarzenberg prevelený do Talianska, vzápätí späť do Nemecka kde velí uskupeniu vojsk na okolí Mannheimu.
Účastní sa bojov pri Ostrachu, Stockachu a Donaueschingene. Zo svojimi vojakmi stráži hranicu na Rýne. Krátko nato je povolaný do Švajčiarska odkiaľ jeho oddiely vylákali zbor francúzskeho generála Baraguay d’Hilliersa z Heilbronnu. Vyznamenal sa neskôr pri druhom útoku na Mannheim.
Po správach o náhlom zhoršení sa choroby jeho manželky, už predtým ovdovelej grófky Esterházyovej rodenej Hohenfeld s ktorou sa zosobášil v roku 1798 požiadal o mimoriadnu dovolenku a počas nej zahŕňal počas pobytu doma svoju manželku všemožne dostupnou starostlivosťou. Počas tejto mimoriadnej dovolenky bol povýšený do hodnosti poľného podmaršala. V ťažení roku 1800 velil silám bojujúcim pod arcikniežaťom Jánom Krstiteľom pri Hohenlindene. V tom čase je na návrh arcikniežaťa Karola Ľudovíta menovaný majiteľom hulánskeho pluku č. 2.
Nielen udatnosť ale i spoločensko-diplomatické vlohy kniežaťa Schwarzenberga neostali na viedenskom dvore nepovšimnuté. Kráľ František I. ho poveril oficiálne zastupovať Rakúsko na korunovácii cára Alexandra I. Nový cár si Schwarzenberga obľúbil a tak ten ostal nejaký čas na cárskom dvore. Je pravdepodobné že počas Schwarzenbergovho pobytu v Petrohrade a Moskve boli začaté nezáväzné rokovania o prípadnom rusko – rakúskom vojenskom spojenectve a o vyslaní rakúskej vojenskej misie do Petrohradu. Po uzavretí lunnévilského mieru v r.1801 a po ukončení pobytu na cárskom dvore sa Schwarzenberg vracia do Čiech na svoje majetky. Ich správu zanedbával počas vojnových rokov i počas svojej politickej misie v Rusku.
Keď bola na obzore nová vojna s Francúzskom, obdržal velenie rakúskych síl v Innskej štvrti. V marci 1805 bol zvolený viceprezidentom Dvorskej vojnovej rady, zástupcom a zároveň najbližším spolupracovníkom arcikniežaťa Karola Ľudovíta. V jesennom ťažení roku 1805 velil samostatne operujúcemu zboru v Nemecku nachádzajúcom sa v armádnom zväzku pod velením arcikniežaťa Ferdinanda d´Este, skutočným veliteľom bol však poľný maršal slobodný pán Mack. Schwarzenbergovo víťazstvo pri Junningene (11. X.) kde na čele útočiacich kyrysníkov pluku č.6 „Mack“ porazil francúzsku zostavu pod maršalom Neyom bolo jediným svetlým bodom rakúskych síl operujúcich v priestore Ulmu. Vyslúžil si tak Komandérsky kríž Radu Márie Terézie. Poľný maršal slobodný pán Mack neposlúchol radu svojich dôstojníkov – medzi nimi tiež Schwarzenberga, Bianchiho a samotného arcikniežaťa Ferdinanda, nepohol sa z hlavnými silami z priestoru Ulmu ktorý bol zo všetkých strán obkľúčený francúzskou armádou pod priamym velením Naapoleona. Rakúšania sú nútení 17. X. kapitulovať. Mack a väčšina dôstojníkov štábu a armáda padajú do francúzskeho zajatia.
Arciknieža Ferdinand d’Este a knieža Schwarzenberg s asi 2000 jazdcami vyrážajú v noci zo 15.–16. X. 1805 z Ulmu s úmyslom prebiť sa do Čiech. Plán pochodu vymyslel plukovník Fridrich Vincent Bianchi, hlavný adjutant arciknieža Ferdinanda. Za 8 dní oddiel prejde 850 km v sústavnom dotyku a zrážkach s dotierajúcou francúzskou jazdou pod velením princa Murata. 24. X. 1805 dosahuje preriedený rakúsky oddiel českú hranicu a vstupuje do Chebu. Časť zachránivšej sa jazdy sa zúčastní bitky pri Štokoch neďaleko Jihlavy proti bavorskej armáde chrániacej francúzske tylo. Porážka rakúsko-ruskej armády 2. XII. pri Slavkove a následne bratislavský mier (26. XII.) končia túto vojnu. Rusko ktorého armáda ustupuje územím neutrálneho Uhorska je naďalej vo vojnovom stave s Francúzskom.
Po roku 1805 je Schwarzenberg menovaný Františkom I. mimoriadnym a splnomocneným vyslancom Rakúska v Rusku. Panovník mu udeľuje Rad Zlatého rúna – domáce vyznamenanie Habsburgovcov. Schwarzenbergova diplomatická misia v Petrohrade potrvá temer 3 roky.
Cár Alexander sa prostredníctvom Schwarzenberga usiloval získať Rakúsko na svoju stranu a pokračovať s ním v boji proti Napoleonovi. Vzhľadom na hospodársku a politickú situáciu to však nebolo možné. Schwarzenberg sa osvedčil plne ako skvelý diplomat a partner v rozhovoroch s cárom i ďalšími ruskými politickými špičkami.
V roku 1809 Rakúsko vyhlasuje Francúzsku vojnu. Rusko viazané Tylžskou mierovou zmluvou s Francúzkom sa vojny po jeho boku nezúčastnilo. Schwarzenberg na svoju žiadosť opúšťa Petrohrad a 6. VII. 1809 je už v hlavnom stane arcikniežaťa Karola Ľudovíta.
Po Rakúšanmi prehratej wagramskej bitke (5.–6. VII.) preberá od svojho priateľa z mladosti poľného podmaršala Jána, knieža Lichtensteina velenie nad rakúskou jazdou ktorá je napriek porážke stále bojaschopná.
Dôkazom vysokých morálnych vlastností rakúskych jazdcov sú úporné boje pri Klosterneuburgu, Hollabrunne, Schongrabene a Znojme. Schwarzenberg je v tom čase povýšený do hodnosti generála jazdy. Po schonbrunnskom mieri (14. X.) a ďalšej Rakúskom prehratej vojne proti Francúzsku sa Schwarzenberg opäť ocitá na poli diplomacie. Kráľ František ho menuje mimoriadnym a splnomocneným veľvyslancom vo Francúzsku odkiaľ sa vracia jeho priateľ Klement, gróf Metternich. Ten sa stáva novým ministrom rakúskych zahraničných vecí.
Ihneď po príchode do Paríža nadväzuje Schwarzenberg styk s Napoleonom ktorý si ho vysoko cení nielen ako vojaka ale i diplomata a človeka. Diplomatickými cestami sa knieža podieľal na uzatvorení sobáša medzi arcikňažnou Máriou Ľudovikou a Napoleonom. Knieža bolo všeobecne obľúbené na cisárskom dvore i parížskych salónoch tamojšej smotánky, všade patrilo k obľúbeným hosťom. Keďže sa Napoleon pripravoval na vojnu proti Rusku, bolo Rakúsko na základe spojeneckej zmluvy s Francúzskom uzavretej 14. IV. 1811 povinné postaviť pomocný vojenský zbor o sile 30 000 mužov. Na prianie samého Napoleona mu mal veliť arciknieža Karol Ľudovít, ten však odmietol pod bývalým nepriateľom slúžiť. Rovnako sa zachoval aj arciknieža Ferdinand d´Este. Dvorská vojnová rada vo Viedni po týchto skúsenostiach poverila na Metternichov návrh velením práve Schwarzenberga ktorého zároveň tento uvoľnil z diplomatických služieb. Menovací dekrét pre velenie zboru si Schwarzenberg prevzal 15. V. 1812.
Knieža bral svoju úlohu akiste zo zmiešanými pocitmi nakoľko v nastávajúcom ruskom ťažení mal bojovať po boku bývalého dlhoročného nepriateľa proti dlhoročnému spojencovi. Rakúsky pomocný zbor (od 30. V. rozkazom maršala Berthiera premenovaný na I. rakúsky zbor – pozn. PeS) má v tomto ťažení osobitné postavenie oproti ostatným pomocným kontingentom nemeckých štátov – má vlastných veliteľov na všetkých úrovniach. V júni 1812 sa rakúsky zbor sformovaný a spočiatku dislokovaný v rakúskej Haliči dáva na pochod. Cez Ľvov a Lublin tiahne na Minsk kde sa má podľa dispozícii z francúzskeho hlavného stanu pripojiť k Napoleonovým hlavným silám. Keďže bolo južné – pravé krídlo francúzskej armády tvorené VIII. saským zborom pod generálom Reynierom porazené armádou generála Tormasova na príkaz francúzskeho velenia si oba zbory – rakúsky a saský – vymenili svoje pozície. Najkrajnejšie južné – pravé krídlo – tak od 14. VII. tvoril I. rakúsky zbor ktorého nadpolovičnú väčšinu tvoria uhorské husárske a pešie pluky. Schwarzenberg poráža zo svojim zborom 12. VIII. pri Gorodečne Rusov. Následné nevľúdne jesenné počasie sa podpísalo na zdraví vojakov na oboch stranách, bojové akcie boli neefektívne a zbrzdené počasím. Tormasovej výrazne oslabenej armáde šla na pomoc armáda admirála Čičagova. Schwarzenberg po podrobnom prieskume vystihol moment prekvapenia a porazil pri Volkovyskách 16. XI. Čičagova skôr ako sa stihol spojiť s Tormasovom.
Na základe osobnej Napoleonovej žiadosti o ocenenie Schwarzenberga priamo viedenským dvorom je knieža povýšené na poľného maršala. Sám Napoleon mu venoval 300 000 frankov.
Po ústupe francúzskej armády z Ruska je vcelku bojaschopný rakúsky zbor odvedený na hranicu Rakúskej Haliče cez Bialystok a Varšavu. Počas krátkej zastávky a odpočinku vojsk vo Varšavskom veľkovojvodstve pomáha knieža Schwarzenberg svojmu dávnemu priateľovi, terajšiemu ministrovi vojny kniežaťu Poniatovskému s organizáciou nových poľských jednotiek s ktorými by bojoval po boku Rusov a jeho Rakúšanov proti Napoleonovi. Poniatovský sa však rozhodne pokračovať v spojenectve s Francúzskom, bojuje teda i naďalej na jeho strane. Nato opúšťajú rakúske vojská varšavskú oblasť a dľa rozkazu z 22. I. 1813 sa sústreďujú na okolí Krakova. Koncom januára 1813 sa Schwarzenberg stretáva zo štátnym sekretárom Ruska, grófom Anstettom a dojednávajú spolu predbežný text prímeria i trasu ústupu rakúskeho zboru.
Schwarzenberg tu odovzdáva velenie armády generálovi jazdy Jánovi, grófovi Frimontovi z Paloty a vracia sa na svoje miesto veľvyslanca v Paríži.
Keď Napoleon po veľkom úsilí zmobilizuje novú armádu s ktorou pokračuje v boji, Metternich povoláva Schwarzenberga urýchlene do Viedne ku konzultáciám o ďalšom postupe Rakúska voči Francúzsku. Navzdory neprajníkom na cisárskom dvore i vo velení armády patrične však protežovaný arcikniežatmi Karolom Ľudovítom, Ferdinandom d’Este, Jánom Krstiteľom a generálmi Kienmayerom a princom Hohenzollernsko-Hechingenským je 8. V.1813 knieža Schwarzenberg menovaný generalissimom novoformujúcej sa rakúskej armády ktorej hlavné sily stoja na území Čiech. Žiada si ako náčelníka štábu generála jazdy Jozefa Vojtecha Radeckého z Radče. Jeho žiadosti je vyhovené.
Rakúsko po ruskom ťažení v roku 1812 v budúcom roku 1813 zachováva ozbrojenú neutralitu voči Francúzsku a prusko-ruskému spojeneckému zväzku. Prostredníctvom grófa Metternicha sa snaží sprostredkovať prímerie medzi oboma stranami. Po neúspešnej iniciatíve a opakovaných Metternichových intervenciách na oboch stranách Rakúsko odovzdáva Francúzsku 7. VIII. 1813 ultimátum v ktorom ho žiada zastaviť všetky prebiehajúce vojenské operácie a urýchlene začať mierové rokovania. Pred polnocou 10. VIII. francúzska strana predkladá zamietavé stanovisko Rakúsko vyhlasuje Francúzsku vojnu a pripája sa 17. VIII. k prusko-ruskej koalícii.
Schwarzenberg sa v tom čase zaoberal organizovaním rakúskeho vojska a plánovaním vojnových operácii na nemeckom a talianskom smere. Začalo sa tzv. „jesenné ťaženie“. Schwarzenbergov plán vojenských akcii vychádzal zo sústredenia armád spojencov nasledovne: Hlavná („česká“) armáda v počte 275 000 vojakov v Čechách, Blucherova („sliezska“) prusko-ruská armáda v počte 95 000 vojakov v hornom Sliezsku, v severnom Nemecku sústredená Severná švédsko-rusko-pruská armáda pod Bernadottem o 150 000 mužoch. Hladký priebeh operácii neblaho ovplyvňovali ruský, pruský a rakúsky panovník, ktorí sa pri Schwarzenbergovej armáde zdržiavali a vstupovali kontraproduktívne do chodu armád a priebehu operácii. Radecký, ako náčelník štábu, a najmä Schwarzenberg museli diplomaticky riešiť množstvo situácii a nedorozumení ktoré viedli ku konfliktom nielen medzi korunovanými hlavami, ale i medzi veliteľmi jednotlivých armád či armádnych zborov. Francúzi pod Napoleonom porážajú spojencov 26.–28.VIII. pri Drážďanoch, ich menšie sily sú však porazené spojencami 29.–30. VIII. pri Chlumci a Přestanove, 23. VIII. pri Katzbachu, 6. IX. pri Dennewitz. V „Bitke národov“ pri Lipsku (16.–19. X.) viedol Schwarzenberg osobne v kritickom momente bitky rakúsky záložný jazdecký zbor proti francúzskej jazde pod kráľom Muratom, ktorá bola takticky blízko prielomu rakúsko-ruskej zostavy. 19. X.vstúpili panovníci do dobytého Lipska, Francúzi ustúpili na západ na smerom Erfurt.
Pri krytí ústupu francúzskej armády sa v rieke Elstera utopil Schwarzenbergov dávny priateľ Jozef, princ Poniatovský, ktorý bol Napoleonom deň pred bitkou ako jediný cudzinec a nefrancúz povýšený do hodnosti maršala Francúzska. Poľský zbor, ktorému velil a ktorý skvelo kryl ústup, bol prakticky vyhladený. Ani Veľkokríž Radu Márie Terézie a vysoké pruské a ruské vyznamenania, ktoré mu spojeneckí panovníci udelili nemohli zaceliť ranu ktorú stratou priateľa utrpel.
Porazení a ustupujúci Francúzi dosiahli Rýn, pri Hannau sa však postavili na odpor. 31. X. zviedli bitku s rakúsko-bavorským zborom, ktorý porazili. Po sérii zimných bitiek na francúzskom území nakoniec spojenci vstúpili 31. III. 1814 do Paríža, ktorý predtým kapituloval. Kráľ František I. sa odmietol na spoločnom slávnostnom vjazde panovníkov do dobytého Paríža zúčastniť, zastupoval ho práve Schwarzenberg, ktorý Paríž dôverne poznal.
Po Napoleonovom úteku z Elby v marci 1815 spojenci reaktivovali svoje armády a do ich čela sa opäť postavil Schwarzenberg, armádu sústreďoval na okolí nemeckého Heilbronnu. Do bojov však Rakúšania nezasiahli. Po bitkách pri Ligny (16. VI.), kde Francúzi naposledy zvíťazili, a Waterloo (18. VI.), kde spojená anglo-holandsko-pruská armáda definitívne porazila Napoleona, vstúpili spojenci 17. VII. opäť do Paríža. Schwarzenberg zložil velenie a vrátil sa domov na svoje české majetky.
Tu ho 12. X. poctil návštevou ruský cár Alexander I., ktorý u Schwarzenberga pobudol niekoľko dní. Po napoleonských vojnách sa knieža stal prezidentom Dvorskej vojnovej rady, menoval ho priamo panovník.
13. I. 1817 utrpel knieža Schwarzenberg mozgovú porážku, pri ktorej prakticky ochrnul na pravú stranu tela. Liečil sa dlhodobo v Karlových Varoch. Rozsiahle ochrnutie mu komplikovalo život a jeho náchylnosť k chorobám vyžadovala pomerne časté liečebné kúry. Vojenského, spoločenského a politického života sa viac nezúčastňoval. Pobýval na svojich majetkoch a tešil sa z rodiny a návštev svojich priateľov a spolubojovníkov. Začiatkom apríla 1820 prijal pozvanie saského kráľa na pobyt v kúpeľoch v Markte pri Lipsku, kde krátko pobýval po víťaznej bitke pred necelými siedmymi rokmi. Tu 15. X. 1820 zomiera. Jeho telesné pozostatky boli sprevádzané saskou kráľovskou telesnou gardou až na sasko-rakúske hranice. Kráľ František I. vyhlásil v celej monarchii trojdňový oficiálny štátny smútok. Knieža Schwarzenberg je pochovaný v rodinnej hrobke na zámku Orlík.
Bol mužom ktorý de facto porazil Napoleona. Predstavoval pomerne vzácnu symbiózu politika, diplomata a vojaka. Vo vzťahu k podriadeným bol zhovievavý, úslužný, ale pedantný. Bol psychicky veľmi odolný, mal vyrovnanú, priateľskú povahu, bol spoľahlivý a skromný. Bol mimoriadne spoločenský. Veľmi obľúbený bol u vojakov, v popularite sa mu mohli z rakúskych vysokých veliteľov vyrovnať len arciknieža Karol Ľudovít, a ďalej knieža Lichtenstein a slobodný pán Kienmayer. Mal rád literatúru, dobré jedlo a poľovačky.
Schwarzenberg nadovšetko miloval svoju ženu a rodinu. Mal tri deti: Fridricha, Edmunda a Karola. Žiadne z nich sa nedalo na vojenskú dráhu.
Dôkazom jeho lásky k rodine a najmä manželke sú „Listy poľného maršala Schwarzenberga svojej žene z rokov 1799-1816“ posmrtne vydané v roku 1826. Rakúsky dôstojník a neskorší dôverník vojvodu Zákupského, Prokesch von Osten, napísal v roku 1822 dielo „Úvahy nad životom poľného maršala kniežaťa Schwarzenberga“.
Peter Sabanoš