Andrej, gróf O‘Reilly

(3. VIII. 1742 Balleulough, Írsko – 5. VII. 1832, Viedeň, Rakúsko)

C. k. podmaršal, majiteľ švalisérskeho pluku č. 3

Cisársky komorník

Narodil sa na zámku Ballinlough v grófstve Roscommon v dnešnom severnom Írsku a síce v rodine šľachtica, ktorý bol sudcom v roscommonskom grófstve. Jeho rodina bola prísne katolíckeho vierovyznania, žila napriek dobrému zabezpečeniu skromne. Otec sa rozhodol počas náboženských nepokojov medzi katolíkmi a protestantmi, ktoré sa na ostrovoch rozhoreli, presídliť s rodinou do Európy. Po krátkych pobytoch vo Francúzsku a Sasku sa nakoniec O‘Reillyovci usídlili v katolíckom Rakúsku. Dôvodom na odchod rodiny zo Saska boli náboženské dôvody. Protestantskí Sasi dávali írskym katolíckym prišelcom najavo, že v ich krajine nie sú vítaní. Hlavným impulzom bol však ťažký fyzický inzult otca neskoršieho generála rodinou odsúdeného po vynesení viny súdom. O‘Reillyho otec nakoniec získal v hodnosti majora miesto nižšieho referenta pri Hlavnom vojenskom apelačnom súde vo Viedni a neskôr sa stal jeho stálym prísediacim a nakoniec jeho podpredsedom. Po odchode z armády sa venoval diplomacii.

Mladý Andrej vstúpil počas tzv.“sedemročnej“ vojny (1756–1763) ako štrnásťročný dobrovoľník na otcovu radu do rakúskej cisárskej armády, svoju službu začal v 54. pešom pluku. V roku 1785 je s otcovou pomocou prevelený k jazdectvu. Za preukázané služby na súdoch žiada O‘Reillyho otec uznanie svojich titulov a šľachtického pôvodu panovníckym dvorom. Tým by jeho rod bol považovaný za nemecký a rozhodnutím príslušného zemského snemu za rod český a ríšsky nemecký – tzv. indigenát – až 8. VII. 1787 (podobný právny predpis sa používal i v Uhorsku po schválení tamojším snemom – pozn. PeS). V Uhorsku však O‘Reilly o indigenát priamo nepožiadal. V Uhorsku bude uznaný až v roku 1808 na základe zvykového práva. Následne starý O‘Reilly obdržal od panovníčky Márie Terézie grófsky titul. Prchký mladý podporučík jazdectva Andrej dňa 28. VIII. 1787 v Starej Boleslavi v súboji úkladne zabíja Karola, grófa Klebenberského, majora toskánskeho karabinierskeho pluku, ktorý prišiel v súboji o zbraň. Jeho otec s pomocou vplyvných známych tento čin len s námahou vysvetľujú a skladajú vysokú kauciu. Jeho syn nebude súdený za vraždu ani za následnú dezerciu. Na čas musí utiecť do Saska.

Do cisárskej armády vstupuje opäť v hodnosti majora a tak bojuje O‘Reilly v rokoch 1778–1779 vo vojne o tzv. „bavorské dedičstvo“. V nasledujúcej vojne Rakúska proti Vysokej Porte (roky 1787–1792) bol O‘Reilly povýšený do hodnosti podplukovníka, o krátky čas nato v roku 1789 do hodnosti plukovníka. Zároveň obdržal menovací dekrét veliaceho plukovníka v švalisérskom pluku „Modena“ (v roku 1798 prekvalifikovaného na dragúnsky pluk č. 5 – pozn PeS). V mladých rokoch je opakovane a veľmi kriticky hodnotená jeho morálka a sklony k alkoholu a ženám, čo mu prináša len nepríjemnosti. Uvažuje sa o jeho prepustení z armády, alebo v prípade konania služby ďalej jeho obžaloba a postavenie pred vojenský súd. Zabránila tomu len smrť kráľa Jozefa II. a malá vojenská amnestia nového kráľa Leopolda II. O‘Reillyho otec bol v tom čase už mŕtvy.

Svojej novej funkcie sa O‘Reilly ujal v jeseni 1789 po úspešnom obliehaní Belehradu. Vo velení modenským švalisérom medzitým nahradil iného cudzinca v habsburských službách, Fridricha, dedičného princa Hessensko-Homburgského, čerstvo povýšeného do hodnosti generálmajora. O‘Reilly si ďalej rozvíjal sústavne svoje vedomosti a vojenské schopnosti počas prvých koaličných vojen proti revolučnému Francúzsku. Získal si rešpekt a uznanie nadriadených ako veliteľ predvoja a za svoje neskoršie zásluhy na nemeckom a holandskom fronte bol v 16. IV. 1794 povýšený do hodnosti generálmajora. Neobyčajné uznanie si za svoje počínanie, postreh a prehľad vyslúžil v ťažení v roku 1795, kde bojoval tradične chrabro. Vyznamenal sa najmä 24. VIII. 1796 v bojoch pri Ambergu. 20. IV. 1797 padá do francúzskeho zajatia, po čase je však vymenený. Rovnako chrabro si počínal aj v druhej koaličnej vojne, aj v boji pri Zürichu 4. VI. 1799, čím sa čiastočne rehabilitoval za svoje početné disciplinárne, alkoholové a sexuálne excesy z mladosti. Dňa 8. IX. 1799 mu je dočasne prepožičaná hodnosť podmaršala a je v zostave spojenej rakúsko-ruskej armády na švajčiarskom bojisku.

Nachádzal sa pri Zürichu v oddieli na ľavom krídle pod velením generála Hotzea. Rakúsku bitevnú zostavu tvorili petrovaradínski hraničiari v sile bataliónu, Kounicovi strelci o troch bataliónoch, dve švadróny Koburgových dragúnov a dve švadróny chorvátsko-slavónskeho hraničiarskeho husárskeho pluku. Po Hotzeho smrti na následky zranenia je dňa 6. III. 1800 O‘Reillymu definitívne udelená hodnosť podmaršala. Následne bol O‘Reilly prevelený do Talianska, kde slúžil v armáde generála jazdy, slobodného pána Melasa. Zúčastnil sa nešťastnej bitky pri Marengu, v ktorej mu jeho nadriadený, generál Melas, zveril velenie pravej krídelnej kolóny – celkovo päť bataliónov pechoty, kompániu jágrov a dve švadróny jazdy v celkovej sile 3000 mužov.

Jeho jednotky boli spoločne s jednotkami podmaršala Hadika poslednými, ktoré opustili nešťastné marengské bojisko. V boji tradične preukázal dôvtip i chrabrosť, i keď nemanévroval tak pružne a vždy s čiastočným oneskorením reagoval na situáciu, čo vedľa chýb iných veliteľov viedlo k porážke Rakúšanov, ktorú politicky, vojensky a propagandisticky Napoleon Bonaparte majstrovsky využil.

Dňa 18. VIII. 1800 mu bol za predošlé zásluhy udelený Rytiersky kríž Radu Márie Terézie. Zároveň sa stáva veliacim generálom v zakarpatskom Ľvove, čím sa stáva priamo zodpovedným za ostrahu rakúskej a uhorskej hranice s Ruskom, ktorá v tom čase bola len slabo chránená. Bol tu však aj iný zámer – po marengskej porážke odstránenie z viditeľného miesta v armáde. Rusko cára Pavla I. predstavovalo v tom čase pre ostatné európske dvory veľmi nevypočítateľný mocenský faktor. Zvlášť pre svojho rakúskeho suseda. Pomerne zložitú politickú situáciu medzi Ruskom a Rakúskom už od čias rakúsko-ruskej vojny proti Vysokej Porte nakoniec vyriešila svadba mladšieho brata kráľa Františka, uhorského palatína Jozefa Antona s dcérou ruského cára Pavla I., veľkokňažnou Alexandrou Pavlovnou. O‘Reillyho zmysel pre poriadok v otázke ochrany hranice a určité diplomatické nadanie si začína bližšie všímať knieža Schwarzenberg, vtedajší rakúsky veľvyslanec v Petrohrade a jeho vojenský pridelenec, podplukovník gróf Pálffy.

Ďalšie pocty na podmaršala O‘Reillyho čakali v roku 1803. Kráľom Františkom bol menovaný na návrh za majiteľa novozriadeného švalisérskeho pluku č.3, (zlúčeného z bývalých Lobkovicových dragúnov č. 10 a dragúnov Korunného princa č. 2 – pozn.PeS), ktorého majiteľom ostal až do svojej smrti. Na sklonku roku 1803 bol navrhnutý do hodnosti generála kavalérie. Táto mu mala byť udelená v auguste 1805 na začiatku III. koaličnej vojny. Nestalo sa tak, hoci podmaršal patril ku kruhu stúpencov maršala Macka. Arciknieža Karol Ľudovít to vedel, a i napriek svojmu zamietavému stanovisku k povýšeniu O‘Reillyho mu vo svojej armáde, operujúcej na talianskom fronte, zveruje velenie samostatne operujúcej jazdeckej divízie. Pod priamym velením arcikniežaťa Karola Ľudovíta sa O‘Reilly zúčastňuje 30. X. 1805 bitky pri Caldiere, kde sa zaskvel na čele svojich jazdcov pri útokoch proti pechote maršala Massénu útočiacej na stred rakúskej zostavy. V boji intuitívne útočil a podporil uhorské pešie pluky č. 31 „Beňovský“ a č.39 „Duka“. Za svoju činnosť si vyslúžil od arcikniežaťa návrh na udelenie Komandérskeho kríža Radu Márie Terézie, ktorý mu bol udelený 28. V. 1806. Veľmi pochvalne sa o ňom vyjadruje generál Bellegarde, pod ktorým slúžil na pravom krídle v caldierskej bitke.

V ďalšej rakúsko-francúzskej vojne v roku 1809 sa stal vedľa arcikniežaťa Maximiliána d‘Este, veľmajstra Rádu nemeckých rytierov, druhým vojenským veliteľom viedenskej posádky a zároveň viceguvernérom Viedne. V máji 1809 pritiahli Francúzi pod generálom Andreóssym k hradbám Viedne a vyzvali mesto ku kapitulácii. Veliaci generál pevnosti a mesta Viedeň O‘Reilly ju odmietol. Nominálnym veliteľom bol arciknieža Maximilián d‘Este, brat kráľovnej, v tom čase sa nachádzajúci s nepatrnými silami na pochode ku Komárnu, ktoré sa pripravovalo na takmer istý francúzsky útok. Po rábskej bitke prenasledovali Francúzi ustupujúcich Uhrov v smere na Komárom, kde sa za tokom Dunajom týčil mohutný komárňanský fort. Cisársky dvor už predtým ušiel do pevnosti Komárno a ďalej do Košíc a časť dvora do Olomouca. Kráľ František sa zdržiaval pri hlavnej armáde generalissima Karola Ľudovíta, alebo pri insurekcii svojho brata, palatína Jozefa Antona na rakúsko-uhorskom pomedzí.

Samotný vojnový rok 1809 bude prelomovým v O‘Reillyho vojenskej kariére. Ako viceguvernér Viedne bude postavený prvýkrát vo svojej kariére do pozície nielen vojaka, ale i lokálneho politika zodpovedného za životy civilných obyvateľov – v tomto prípade sú nimi priamo obyvatelia hlavného sídelného mesta. Viedeň má v tom čase pomerne veľké sily určené na obranu v počte 35 000 mužov. Samotný O‘Reilly velí štrnástim bataliónom domobrany z Horného a Dolného Rakúska a tiež z Čiech a popri nim približne trom tisícom ozbrojených mešťanov a dve tisíc mužov silnej mestskej stráži. Sú tu však i ďalšie jednotky – pod podmaršalom slobodným pánom Kienmayerom je päť peších granátnických bataliónov, podmaršal Dedovič velí ôsmim peším bataliónom, šiestim peším bataliónom štajerskej domobrany a jednému bataliónu domobrany z Korutánska. Generálmajor von Nordmann disponuje štyrmi pešími bataliónmi a polbataliónom jágrov. Podbrigadier uhorskej insurekcie gróf Kolonič zo svojimi piatimi švadrónami insurekčných husárov sú rozptýlení od Viedne k uhorskej hranici, až k Prešporku. Francúzi sa od začiatku mája nezadržateľne blížia dunajským údolím k Viedni. Všetky bojaschopné jednotky sú na rozkaz generalissima arcikniežaťa Karola od Viedne stiahnuté k hlavnej rakúskej armáde. Mestu tak k obrane ostáva len dvojtisícová posádka pod priamym O‘Reillyho velením.

Keď krátke ale intenzívne ostreľovanie Viedne nemalo žiaden účinok, Francúzi sa rozhodli mesto delostrelecky systematicky bombardovať. Generál Andreóssy, ako bývalý francúzsky vyslanec vo Viedni, opakovane vyzýval Viedeň ku kapitulácii. Keďže bombardovanie pod jeho priamym velením spôsobilo značné škody na majetku mesta i životoch viedenčanov, majúc na zreteli tieto okolnosti, podpisuje O‘Reilly a jeho 2000 mužov dňa 13. V. 1809 kapitulačný akt, ktorým Viedeň padá do rúk Francúzov. Samotný O‘Reilly viac samostatné armádne velenie nedostane a sťahuje sa do ústrania. Počas pobytu Francúzov vo Viedni je internovaný a generálom Andreóssym predstavený cisárovi Napoleonovi a maršalovi Berthiérovi. O‘Reilly bol počas pobytu Francúzov vo Viedni internovaný v domácom väzení.

Kapitulačný akt mal ďalekosiahle následky i pre sily rozložené na okolí Viedne v Dolnom Rakúsku, na česko-bavorskej hranici a na rakúsko-uhorskej hranici: zbor generála Kienmayera, pozostávajúci z piatich granatierskych bataliónov, zbor generála Dedoviča z ôsmych pravidelných, šiestich dobrovoľníckych a šiestich domobraneckých bataliónov, štyroch bataliónov a dvoch švadrón zboru generála Nordmanna, a insurekčnej švadróny pod kapitánom Kvašajom z trenčianskej a tekovskej župy. Insurekcia spadala pod velenie hlavného preddunajského brigadiera Meška, stála na uhorskej hranici pred Prešporkom. Podbrigadier gróf Kolonič zamieril od Neusiedlerského jazera smerom k Pápe, kde mal správy o tam operujúcom jazdeckom oddiele pod generálmajorom Konštantínom Ettinghausenom. Nemecké jednotky unikajú k hlavnej armáde arcikniežaťa Karola Ľudovíta, Meškov roztiahnutý oddiel sa sťahuje popri ľavom brehu Dunaji do Uhier a na Prešporok. Záložní insurekční husári z hornouhorských stolíc pôvodne stáli na okolí dnešného Čunova, Jaroviec a Rusoviec. Prešli Prešporkom a zabezpečovali neskôr komunikačnú a zásobovaciu líniu, dôležitú cestu medzi sídelným uhorským mestom a ďalšími dôležitými hornouhorskými mestami : Trnavou, Trenčínom, Topoľčanmi, Nitrou, Novými Zámkami. V západnom Tekove pri Šimonovanoch a Osľanoch sa nachádzal veľký výcvikový tábor a zhromaždisko hornouhorskej pešej insurekcie z Oravy, Liptova, Trenčianska, Nitrianska, Hontu, Tekova a Zvolena v počte asi 4000 mužov. Do bojov vojny 1809 tak títo insurgenti priamo nezasiahli.

Pádom Viedne sa v polovici mája roku 1809 vojenské operácie bez boja dostali až na uhorskú hranicu a Francúzi tak doslova zadarmo získali veľký operačný priestor. Opakoval sa rok 1805, lenže Uhorsko sa tentokrát rozhodlo brániť a neutralitu nevyhlásilo. Naopak. Na tento dunajský úsek Napoleon nasadil svojho najschopnejšieho maršala Davouta, ktorý poznal kraj i terén na prešporskom smere ešte z kampane roku 1805.

Dlžno poznamenať, že Davout sa pri Prešporku pokúsil na Napoleonov priamy rozkaz o totožný psychologický efekt ako generál Andreóssy v prípade Viedne. Hlavné mesto delostrelecky bombardovať a tak ho donútiť ku kapitulácii. Hlavné mesto dedičných krajín Viedeň po ňom okamžite kapitulovalo, Prešporok, hlavné mesto Uhorska, však nie a francúzsko-sasko-hessenským jednotkám sa nepodarilo ani dobyť predmostie hájené cisárskou armádou, uhorskou insurekciou a dolnorakúskou domobranou, hoci vypálenie a dobytie starej Petržalky a niekoľkých predsunutých poľných opevnení možno počítať za určitý čiastkový taktický úspech. Na Moravskom poli navyše stojí celá hlavná armáda pod arcikniežaťom Karolom Ľudovítom a z juhu sa k Dunaju blížil arciknieža Ján Krstiteľ zo svojou tzv. Talianskou armádou a dospel až k Prešporku. Uhorská insurekcia už medzitým narukovala a rukuje ďalej. Možno O‘Reilly po pre rakúske zbrane úspešnej bitke pri Asproch veril, že Napoleon bude v tejto vojne porazený a podvedome mal po podpise kapitulačného aktu pred očami osudy Auersperga a Macka z roku 1805 za Ulm a Táborský most…

Samotný O‘Reillyho švalisérsky pluk je v tejto kampani rozdelený na dve časti: tri divizióny sú v stave hlavnej armády na Moravskom poli, kde sa zúčastnili bitky pri Asproch a divizión 2. majora posilnil Bianchiho jednotky brániace prešporské predmostie v Petržalke. Švaliséri sa tu opakovane stretli v jazdeckých bojoch proti presile francúzskych jazdcov generála Lasalla – husárom a jazdným jágrom. V jazdeckých potýčkach prišli Rakúšania asi o 50 mŕtvych a rovnaký počet zranených. Jazdecké pole sa najčastejšie zvádzali na tzv. Konskej lúke, bývalom pasienku – dnes lokalita medzi Wolfstahlom a Petržalkou. Len na tomto smere mohlo byť jazdectvo efektne nasadené. Členitý terén neregulovaného toku Dunaja na okolí predmostia tu totiž znemožňoval nasadenie jazdectva, navyše francúzski jazdci poskytovali veľmi vďačný terč rakúskym delostrelcom v poľných opevneniach a rozptýlenej pechote ukrytej v náletových krovinách a rákosí na brehoch dunajských ramien a v neskôr skvelé krytie v zničenej Petržalke.

Po ukončení vojny roku 1809 prichádza O‘Reilly do Prešporku, kde navštívi miesta bojov a nad údajným hromadným hrobom vojakov svojho pluku, ležiacom oproti ostrovu Pečňa, dáva postaviť spočiatku jednoduchý kamenný kríž a neskôr kamennú Božiu muku. Opäť je na petržalskom brehu Dunaja prítomný v novembri 1809 na vysviacke Božej muky i na zádušnej omši. Postihnutým občanom v bojoch zničenej Petržalky venuje pri tejto príležitosti sto zlatých a ďalších sto zlatých na nový katolícky kostol, ktorý v Petržalke stál až do prvých rokov 20. storočia. Zbúrali ho pri výstavbe električky Prešporok–Viedeň. Špitálu rádu Milosrdných bratov, ako vďaku za ošetrovanie a opateru vojakov jeho pluku, venoval 150 zlatých. Navštívi v roku 1809 i Budín, kde sa mu pri príležitosti udelenia uhorského šľachtického indigenátu uhorskou dvornou kanceláriou dostáva od starého poľného maršala Alvinčiho chladného prijatia, rovnako tak i od palatína Jozefa Antona.

Napriek neúspešnej kampani je podmaršal O‘Reilly povýšený 7. I. 1810 ako 68-ročný do vytúženej hodnosti generála jazdy a na vlastnú žiadosť opúšťa službu. Pri odchode mu je udelená čestná funkcia cisárskeho komorníka. Svoj život dožil v tichosti vo Viedni. Časy dávneho mladíckeho búrliváctva patrili minulosti. Netúžil viac po vysokých vojenských poctách ani po funkciách vo vojenskej a politickej správe. Žil veľmi asketicky, v detstve bol v školách vychovávaný prísnymi benediktínskymi mníchmi. Bol poctivým vojakom a až v neskoršej dobe triezvo uvažujúcim taktikom. V samostatnom velení v poli nikdy nevynikol, ani sa oň po páde Macka v roku 1805 neuchádzal. Nepatril k oslnivým jazdeckým stratégom. Medzi vojakmi nebol obľúbený. Udržiaval vždy živé kontakty s vetvou rodiny v žijúcou rodnom Írsku, ktoré navštívil až v roku 1816. Počas viedenského kongresu bol striedavo s princom z Ligny spoločníkom anglického vyslanca Wellingtona a po princovej smrti zaujal pri ňom jeho miesto.

Za jeho priamych vojenských žiakov sa počítali mnohí dôstojníci zo švalisérskych a dragúnskych plukov, ktorým v mladších dobách velil – aj neskorší generálmajor Juraj, slobodný pán Scheiter, ktorý priamo velil pluku O‘Reillyho švalisérov v ruskej kampani v roku 1812 a stal sa uznávaným jazdeckým veliteľom. Plne to spolu s inými jazdeckými veliteľmi dokázal v rokoch 1813–1815, keď rakúske jazdectvo platilo za najkompaktnejšie jazdectvo v spojeneckých armádach ako celku. Sám Scheiter bol neskôr dekorovaný vyznamenaniami rôznych európskych armád.

Andrej, gróf O‘Reilly bol v staršom veku pod dojmom smrti svojho otca ako človek veľmi rezervovaný, málovravný a utiahnutý. Po kapitulácii Viedne veľmi ťažko niesol, že kráľ František voči nemu použil podobnú sankciu ako kedysi pri jeho patrónovi, poľnom maršalovi Mackovi: nikdy sa s panovníkom viac nemal stretnúť. Aj napriek čestnej funkcii cisárskeho komorníka mal k dvoru zakázaný prístup. Penzionovaný generál sa stal v priebehu času veľmi zbožným, denne navštevoval omšu, prípadne nešpor a niekoľkokrát denne sa modlil. Pravidelne navštevoval kostoly a cintoríny, najmä matzleindorfský cintorín pri tamojšej pevnostnej línii, kde bolo pochovaných mnoho jeho spolubojovníkov. Rád čítal teologické spisy a polemiky, veľa času trávil v knižnici a prechádzkami po okolí Viedne, často na koni. Viackrát štedrými milodarmi podporil poľný vojenský vikariát a vojenské invalidovne vo Viedni a Trnave. Za čas zasadal v zdravotnej komisii v Penzingu.

Finančne podporoval i vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste a vojenský chlapčenský výchovný ústav, ktorým venoval časť svojej knižnice a patril k ich mecénom. Z titulu mecéna sa podieľal i na výchove mladých chlapcov. Často navštevoval vojenský archív. Jeho pamäte a rady prispeli k prameňom oveľa neskôr napísaných dejín jazdeckých plukov c. k. armády. Jeho stálym obľúbeným návštevníkom a hosťom na sklonku života bol generál Kienmayer, ktorý žil neďaleko jeho domu vo viedenskom Penzingu.

O‘Reilly sa ešte v roku 1784 sa oženil s Máriou Barborou, grófkou Sweet-Sporck, vlastníčkou majetkov v Čechách – Doksy, Kokořín a majetkových podielov v panstve Dubá. Manželstvo ostalo bezdetné, adoptovaný preto bol synovec Ján, mladší syn generálovho staršieho brata Huga. Ján slúžil neskôr v rakúskej armáde. Na penzii generál býval veľmi častým hosťom v Prešporku v rodine írskych vysťahovalcov O’Neillovcov, dlhoročných dedičných patrónoch špitála a kostola Milosrdných bratov v Prešporku. Generál O‘Reilly zomrel v koči cestou z kostola do svojho penzingského domu po večernom nešpore, len pár dní pred svojimi 90. narodeninami.

Paradoxne, O‘Reillyho švaliséri boli jediným c. k. plukom, ktorý vtedy – v kampani roku 1812 – prišiel o všetky svoje zástavy. Rusi ale tieto vzácne trofeje, údajne pochádzajúce ešte z čias kráľovnej Márie Terézie, začiatkom roku 1813 s ospravedlnením vrátili. Bolo to prvé gesto Ruska k novému spojenectvu s Rakúskom. Vysvetľujúci sprievodný list napísal sám ruský cár Alexander, s ktorým sa O‘Reilly stretol ešte na jeho korunovácii, keď náležal do sprievodu kniežaťa Schwarzenberga, v tom čase rakúskeho veľvyslanca v Rusku.

 (PeS)

Venované pamiatke Romaina Baulescha.