Alexander Leopold
(14. VIII. 1772 Florencia – 12. VII. 1795 Laxenburg)
Arciknieža rakúske, princ uhorský, kráľovský miestodržiteľ a palatín uhorský. Mladší brat kráľa Františka, arcikniežaťa Ferdinanda Modenského. Starší brat arcikniežat Karola Ľudovíta, Jozefa Antona a Jána Krstiteľa. Nominálny veliteľ uhorskej kráľovskej insurekcie. Plukovník, majiteľ husárskeho pluku č. 2.
Narodil sa v Toskánsku ako štvrtý syn arcikniežaťa Petra Leopolda (neskoršieho kráľa Leopolda II.). Po smrti svojho strýka, kráľa Jozefa II., a nástupe svojho otca na trón sa zo súrodencami presťahoval v máji 1790 z Florencie do Viedne. Nezaujímali ho politické, diplomatické ani vojenské vedy. Od detstva prechovával náklonnosť k prírodným vedám – matematike, fyzike a chémii. Len okrajovo ho zaujímali hospodársko-právne náuky. Florentský palác Pitti sa stal vďaka rozhľadu Petra Leopolda, toskánskeho kniežaťa, miestom výuky mladých arcikniežat vo voľnom osvieteneckom duchu. Do vojenských náuk ho spoločne s bratmi Františkom, Ferdinandom, Karolom a Jozefom zasväcovali ľudia ako Alvinči, Clerfayt, Mack a iní. Všetci mladého Alexandra hodnotili ako vojensky nevzdelávateľného a odmietajúceho disciplínu. Od mladosti ho zaujímala botanika, chémia, fyzika, matematika a hudba. S obľubou navštevoval lekárne, špitály a knižnice. Fascinoval ho kritický postoj kráľa Jozefa II. ku katolíckej cirkvi a jeho náklonnosť k vedám. Sám strýko Jozef počas svojej návštevy na florentskom dvore utrúsil: „Z toho nebude arciknieža ale arcichemik. Nech ho vezme čert!“ Možno nevedel ani sám ako blízko je k pravde…
Od roku 1765 nebol úrad kráľovského uhorského miestodržiteľa – palatína riadne obsadený. Uhorské stavy sa nevedeli dohodnúť na prijateľných kandidátoch, ktorí by vyhovovali všetkým stranám šľachty vzájomne súperiacim o moc a vplyv v Uhorsku. Po smrti palatína Pállfyho Mária Terézia nemohla z vlastného uváženia a rozhodnutia úrad nikým obsadiť, hoci bola riadne korunovanou uhorskou kráľovnou. Situáciu riešila menovaním svojho zaťa Karola Alberta Kazimíra ad interim, uhorský snem menovanie odobril. Mladý miestodržiteľ natrvalo presídlil do Prešporka. Plnoprávnym palatínom však nikdy nebol. Spoluvládca a kráľ Jozef II. preto spravoval po odstúpení Karola Alberta Kazimíra pri svojom nástupe na trón všetky uhorské záležitosti z Viedne a sám po smrti matky bol rozhodnutý v rámci ďalekosiahlej reformy členenia územia Uhorska a jeho správy úrad kráľovského miestodržiteľa – palatína úplne zrušiť.
Uhorské kráľovské klenoty sú prevezené z Prešporku do Viedne. Jozef II. sa na uhorského kráľa korunovať nedáva. Ako pejoratívne nazývaný „kráľ v klobúku“ vládne Uhorsku aj bez okázalého korunovačného ceremoniálu. Krátko pred smrťou odvoláva umierajúci Jozef II. väčšinu svojich dekrétov a reformných nariadení. Napriek odporu šľachty a rímsko-katolíckej cirkvi ostali v platnosti patenty o týkajúce sa zrušenia nevoľníctva a náboženskej tolerancie – slobody vyznania – pre všetky krajiny monarchie. Len jeho predčasná smrť 20. II. 1790 zabránila úplnému zrušeniu úradu uhorského palatína, pričom post kráľovského uhorského kancelára mal byť ponechaný naďalej s jednou obmenou – uhorským kráľovským kancelárom sa nemala stať viac duchovná osoba – v tomto prípade ňou býval už od stredoveku ostrihomský arcibiskup, prímas Uhorska. Dôvodom bola Jozefova obava z kumulácie cirkevnej i svetskej moci v jednom úrade a možný opätovný nárast vplyvu rímsko-katolíckej cirkvi ako v časoch vlády uhorských kráľov počnúc Leopoldom I. až po jeho matku, Máriu Teréziu. Mnohí si Jozefovou smrťou vydýchli a dúfali v návrat starých časov Márie Terézie, blahej pamäti.
Jeho mladší brat a nástupca na uhorskom tróne, Leopold II., už pri nástupe rozhodol dekrétom z 8. III. 1790 o prepracovaní uhorskej ústavy, jej novelizácii, a obnovil tak právny stav správy Uhorska z čias vlády Márie Terézie. Súčasťou bol aj nový výnos o voľbe palatína z 10. VII. 1790. Podľa uhorských regúl korunováciu uhorského kráľa vždy previedli palatín a ostrihomský arcibiskup, prímas Uhorska. Úrad palatína však oddávna predstavoval v Uhorsku neuralgický bod tamojšej politickej scény, najmä pre chronický odpor uhorskej šľachty voči viedenskému cisárovi – nič na tom nemenilo, že bol už od roku 1526 zároveň uhorským kráľom. Nemenej dôležitú úlohu tu hrala vedľa mocenských ambícii i konfesionálna otázka – uhorská šľachta vyznávala síce „Natio Hungarica“, teda uhorský národ bez bližšieho nacionálneho podtónu, delila sa však vertikálne (od kniežat až po zemepánov) i horizontálne, a to podľa vierovyznaní – na rímskych katolíkov, luteránov a kalvínov. Chýbal politický a mocenský faktor, ktorý by tento rozpor vedel v pomyslenom priesečníku eliminovať a časom odstrániť. História Uhorska mnohokrát ukázala, že osoba panovníka na to však vhodná nebola a osoba kráľovského kancelára nemohla byť ani dostačujúca.
Vtedajší ostrihomský prímas, gróf Baťány, prišiel s myšlienkou, aby kráľ Leopold II. ponúkol úrad palatína niektorému s jeho nadaných mladších synov. Kráľ začal upratovať v rodine a určil ako predvídavý, uvážlivý a láskavý otec pole pôsobnosti svojim starším synom. Prvorodený František sa stáva následníkom trónu, Ferdinand sa ujme trónu v Toskánsku, Karol Ľudovít sa venuje vojenstvu a diplomacii, Alexander Leopold prírodným náukám a Jozef Anton vojenstvu, ekonómii, diplomacii. Ostatní kráľovi synovia sú ešte primladí. Vedľajšej, modenskej línii Habsburgovcov, d’Este, sa úrad uhorského palatína neponúkol. Popravde, táto vetva arcidomu bola už v tých časoch považovaná za excentrickú. Arciknieža Alexander Leopold, medzitým už enfant terrible kráľovej rodiny a čudák, zo svojou kandidatúrou po dlhom prehováraní otca i bratov súhlasí.
Baťányho návrh sa stretol vo vysokých uhorských politických kruhoch sprvoti s veľkým prekvapením. Voľbe samotnej predchádzala búrlivá predsnemová, kuloárová i priama snemová debata. Mocné uhorské rody boli proti – nesúhlasili Esterházyovci, Ilešházyovci, Erdodyovci a iní. Najmä Koháryovci, Zayovci a Zičiovci dávali svoj nesúhlas vehementne najavo. Paradoxne, súhlasili Pálffyovci, Čákyovci, Mariášiovci a nižšia prevažne evanjelická šľachta akou boli Prónayovci, Zmeškalovci, Rakovskí, Sentiványovci, Kecerovci, Meškovci, Dessefyovci a iní. Otázku mohol vyriešiť len uhorský snem a nebola to zďaleka len jednoduchá, formálna voľba. K otázke obsadenia úradu uhorského palatína osobou neuhorského pôvodu dokonca zasadli renomovaní právnici uhorskí a neuhorskí, nakoľko dovtedajšie uhorské ani rakúske dejiny takúto situáciu nepoznali.
Ku cti prímasovi Baťánymu slúžilo, že nestál na strane nikoho. Generál Gvadáni sa o atmosfére na prešporskom volebnom sneme vyjadril takto: „…všetci a všade krákali ako sprosté vrany na rákošskom poli, len vys..té ho.ná nebolo vidieť….“ Oba tábory sa nakoniec našťastie dohodli. Mocné katolícke rody vzniesli sprvoti dve požiadavky, neskôr štyri. I. Nový palatín nebude sídliť v Prešporku, kde sídli snem; II. Palatínovým sídlom bude budínsky hrad; III. Palatín nebude menovaný dedične; IV. Úrad uhorského kancelára bude zastávať vždy ostrihomský arcibiskup. Oponenti žiadali dodržiavanie a nemennosť patentov kráľa Jozefa II., týkajúce sa územia Uhorska, a právny status quo. Ďalej voľbu podmienili postupným prechodom na maďarčinu ako úradný jazyk v Uhorsku rovnocenný dovtedy užívanej latinčine – pomyslime, že uhorským kráľovským kancelárom býval rímsko-katolícky cirkevný hodnostár. V riadnej voľbe bolo rozhodnuté, že 12. XI. 1790 sa palatínom z vôle šľachty a cirkví stal arciknieža Alexander Leopold. Ten voľbu prijíma.
Bol tak historicky prvým príslušníkom habsbursko-lotrinského rodu zasadnuvším na uhorský palatínsky stolec. Pri prešporskej korunovácii kráľa Leopolda II. tak vznikla paradoxná situácia aká v uhorských dejinách doteraz nebola. Jeho syn Alexander Leopold ako uhorský palatín mu položil na hlavu spolu s ostrihomskm prímasom kráľovskú uhorskú korunu. Následne ešte v jeseni 1790 bol v Budíne, kam presídlil, slávnostne inštalovaný do úradu a prijal obligátny hold uhorskej šľachty. Po náhlej smrti svojho otca v roku 1792 sa uhorským kráľom stal arciknieža František, najstarší brat Alexandra Leopolda. František, už ako uhorský kráľ, reskriptom z 18. marca 1792 potvrdil svojho mladšieho brata v úrade palatína, no bez dedičného práva. Uhorské právo totiž nepočítalo s dedičným právom v otázke obsadenia palatínskeho úradu, ani sa tak v uhorskej histórii dovtedy nestalo. A popravde, ani uhorská šľachta v prípade obsadenia úradu palatína osobou panovníckeho rodu nepočítala časom s touto možnosťou…
Alexander Leopold sa narýchlo venoval štúdiu uhorského práva a uhorských starožitností. Zaujímali ho okrajovo aj hospodárske záležitosti. V prvých rokoch svojho pôsobenia v úrade ho vyčerpávali konflikty s predstaviteľmi rímsko-katolíckej cirkvi. Kritizoval majetkové pomery cirkvi v Uhorsku a videl, ako sa spätne vracia na mocenské pozície, ktoré mala za vlády Márie Terézie. Mimoriadne naklonený bol protestantom oboch konfesií – luteránskej i kalvínskej. Ako najvyššie postavený svetský patrón evanjelickej cirkvi augsburského vyznania bol prítomný na jej rokovaniach v rokoch 1790–1791, ktoré sa konali v Pešti a Budíne. Obdivoval protestantský racionalizmus. Väčšinu z jeho partnerov v prírodovedných dišputách aj v dišputách exaktných vied tvorili protestanti. Nemôžme ho však označiť za patróna uhorských protestantov tak, ako bol nimi oslavovaný a označovaný jeho strýko, blahej pamäti kráľ Jozef II. Mladý palatín veľmi ostro odsúdil popravu francúzskeho kráľovského páru a francúzsku revolúciu. Nedokázal pochopiť rakúsko-francúzsku vojnu. Miesto inšpekcie uhorských plukov sa radšej zaoberal napríklad ovocinárstvom, konkrétne štepením marhúľ a bižálm. Živý záujem v ňom vzbudil nový rozmach baníctva a dobývania rúd v Sedmohradsku. Vojenské veci ho vôbec nezaujímali – nechával sa informovať len o dôležitých veciach. Jeho vlastné vládnutie sa odohrávalo medzi štúdiom spisov, pobytom v chemických a fyzikálnych kabinetoch, muzicírovaním a pobytom v knižniciach. Veľmi rád navštevoval rôzne školy kde sa prejavil ako vnímavý dobrodinec a jeho finančná podpora školstva bola veľmi štedrá. Podporil napríklad prešporské evanjelické lýceum, blatnopotocké kalvínske kolégium, i rôzne rímsko-katolícke školy. Osobitne poskytol povozy i kone na prepravu učebných pomôcok pre potreby viedenských i rôznych škôl zhotovené v Taliansku a inde. Už v tom čase sa v budínskom paláci vyskytuje mladší brat Alexandra Leopolda, arciknieža Jozef Anton. Ten sa začína venovať službe v armáde pri uhorských husároch i pechote a dôkladne sa oboznamuje s geografiou Uhorska.
V roku 1794 sa podarilo rakúskej i uhorskej tajnej polícii odhaliť silné sprisahanie tzv. „uhorských jakobínov“, na čele ktorých stál gróf Martinič. Vyšetrovanie zistilo, že ide o najväčšie politické sprisahanie na uhorskom území od časov Vešeléniho sprisahania. Postavenie Alexandra Leopolda sa stalo veľmi ťažkým nakoľko sa v mladosti nezaoberal nieto vojenskými, diplomatickými ba štátnopolitickými ani právnymi otázkami. Nepočítalo sa z hľadiska hierarchie medzi mužskými potomkami – bol príslušníkom tzv. sekondgenitúry vládnucej v Toskánsku – s jeho významnejšou politickou angažovanosťou v rámci správy štátu. Teraz sa mu to vypomstilo – stál pred problémom, ktorý musel vyriešiť ako kráľovský miestodržiteľ i brat panovníka. Počas pojednávaní priamo osobne predsedal Sedmipanskej stolici (Septemviralu), druhému najvyššiemu právnemu orgánu Uhorska. Procesu sa teda zúčastnil nielen ako sudca, ale i ako palatín v jednej osobe. Viedenský dvor uvažoval o rozpustení uhorského snemu a o obsadení Uhorska vojskom. Po skončení pojednávania s hlavnými piatimi aktérmi, Martinkovičom a magnátmi Sigrajom, Hajnócim, Lackovičom a Svätomartinským, a ich následnej budínskej poprave, ktorej tiež osobne predsedal, sa s podlomeným psychickým zdravím odišiel na čas liečiť do Viedne. Miesto popravy uhorských jakobínov predstavuje odvtedy jeden zo symbolov odporu Uhorska proti Viedni. Jeho kráľovský brat František ho po mnohých pokarhaniach konečne zahrnul chválou a uznaním. Alexander Leopold však odchádza načas do ústrania.
Počas pobytu na zámku Laxenburg, ležiacom na predmestí sídelného mesta, sa arciknieža Alexander Leopold venoval najmä svojim vedeckým záľubám: muzicírovaniu a fyzikálno-chemickým pokusom. Hodlal sa venovať novému oboru – astronómii – a vedľa nej intenzívnejšiemu štúdiu prírodných vied, ktoré dovtedy zanedbal pre štátnické povinnosti. Dňa 12. VII. 1795 chcela kráľovná Mária Terézia, druhá manželka kráľa Františka, na nejaký čas navštíviť letohrádok Laxenburg a robiť tam spoločnosť obľúbenému aj keď čudáckemu švagrovi. Keď sa palatín Alexander dozvedel o jej plánovanej návšteve, zostrojil na jej počesť s pomocníkmi a sluhami veľký ohňostroj na privítanie. Údajne ho staval s pomocníkmi celý deň. V okamihu, ako mu oznámili blížiaci sa príchod kráľovnej, odpálil palatín prvú raketku z veľkolepého ohňostroja. Tá však nanešťastie vplyvom vetra zmenila dráhu a nevybuchla. Dopadla na zem v tesnej blízkosti pyrotechniky pripravenej na odpálenie neďaleko miesta, kde stál palatín. Postupne palatín odpaľoval ďalšie raketky. Prekvapenie sa zdalo byť dokonalé, kráľovná bola nadšená efektným prekvapením, ktoré jej švagor na uvítanie prekvapil. Náhle došlo k sérii mohutných explózii. Celá konštrukcia sa zrazu ocitla v plameňoch. Kráľovná zo sprievodom sa našťastie nachádzala v bezpečnej vzdialenosti. Dvaja palatínovi sluhovia zahynuli hneď pri výbuchu, traja pomocníci chvíľu po explózii na ťažké zranenia. Takmer všetci utrpeli menšie zranenia alebo psychický šok. Palatína Alexandra Leopolda odhodila tlaková vlna a horel zaživa. Utrpel popáleniny takmer celého tela. Hoci stratil spočiatku vedomie, zakrátko prišiel k sebe, no ešte toho dňa popoludní v krutých bolestiach a pri plnom vedomí zomrel. Pre všetkých bola jeho smrť šokom. Pochovaný je v habsburskej hrobke nachádzajúcej sa v kapucínskom kostole na viedenskom Novom trhu.
Úrad palatína – kráľovho uhorského miestodržiteľa – bol prázdny. Po azda ešte väčších peripetiách, akými bolo jeho obsadzovanie už zomrelým Alexandrom Leopoldom, prešiel po voľbách a potvrdení kráľom Františkom na ďalšieho uhorského princa, tentokrát na kráľovho a palatínovho mladšieho brata, už spomínaného Jozefa Antona. Ten bol ešte za bratovho života v Uhorsku mimoriadne obľúbený a mal s Alexandrom veľmi úzky a srdečný vzťah. O Jozefovi Antonovi však niekedy inokedy.
Palatín Alexander Leopold nemal žiadne vlohy na riadenie štátu, ani štátnické ambície. Venoval sa v prvom rade svojim záujmom – výskumom, vede a architektúre. Bol to on, kto de facto položil základy modernej uhorskej vedy a pripravil pôdu pre založenie Uhorskej akadémie vied, ktorú de jure založil neskôr palatín Jozef Anton.
Alexander Leopold nebol ženatý. Objavili sa názory, že by si vzal za manželku niektorú z ruských veľkokňažien, no k pytačkám ani ženbe nikdy nedošlo. Alexander Leopold viedol neviazaný život, avšak v rozumných medziach. Nie je známe, žeby mal potomkov. Nedokázal riešiť zložitejšie vnútropolitické problémy, unikal od nich. Veľmi rád sa obklopoval vzdelanými ľuďmi z Uhorska a Talianska, svojich laických hostí často unavoval dlhými pre nich nudnými vedeckými monológmi. S obľubou nosil uhorský šľachtický odev. Bol len veľmi vlažne veriacim katolíkom. Cirkevným problémom vôbec nerozumel. Viac si cenil spôsob myslenia. Veľmi dobre hral na čembalo, rád navštevoval koncerty a divadlo. Armádu považoval za inštitúciu, ktorá štátu a vede uberá financie. Svoj husársky pluk finančne podporil len raz, a to pri svojom menovaní majiteľom. Vojenskými otázkami sa nezaoberal, zveroval ich svojim poradcom alebo kompetentným veliteľom. Bol typickým pacifistom. Venoval sa s úspechom organizácii a zveľaďovaniu panstva Alcút, ktoré po jeho smrti zdedil jeho brat a nástupca v úrade princ Jozef Anton.
Podľa niektorých svedectiev mienil po vyliečení a návrate do Uhorska reorganizovať správny, ekonomický a súdny systém a unifikovať ich po vzore rakúskych krajín zo zvyškom monarchie. Bol si vedomý rozdielov medzi oboma časťami monarchie, ktoré sa postupom času viac prehlbovali.
(PeS)
Aktualizovaná verze původního článku z 25. 4. 2019.