Karol Jozef, gróf Hadik z Futaku

(20. X. 1756 Levoča, Horné Uhry – 24. VII. 1800 Alessandria, Taliansko)

Rakúsky podmaršal

 

Narodil sa v mieste, kde bol pluk v ktorom slúžil jeho otec posádkou. Bol to druhorodený syn presláveného uhorského husárskeho veliteľa a národného hrdinu, poľného maršala a ríšskeho grófa Andreja, grófa z Futaku, ktorý sa v časoch sedemročnej vojny po celom svete preslávil svojim nečakaným a úspešným výpadom poza pruské tylo proti Berlínu. Jeho matkou bola Františka, rodená kňažná Lichnovská, pôvodom z Mazúrska.

Hadikovci mali dovedna štyri deti: najstarší Ján Andrej sa stal cisársko-kráľovským komorníkom a ekonómom a neskôr aj cisárskym tajným radcom. Druhorodená Mária Jozefa zomrela pri pôrode. Tretí bol Karol Jozef a najmladším Andrej Karol, neskorší vrchný inšpektor a brigadier uhorskej insurekcie. Rod Hadikovcov patril k zaslúžilým šľachtickým rodom z Turčianskej stolice, preukázateľne sú v súpise šľachty doložení už v polovici 16. storočia, keď si titul vyslúžili v protitureckých vojnách. Pôvodne evanjelickí Hadikovci rekatolizovali po porážke povstania Fraňa II. Rákocziho, ostali však nábožensky tolerantní.

Od detstva bol mladý Karol vychovávaný vo vojenskom duchu. Všetci maršalovi synovia dostali v dome svojho otca mimoriadnu výchovu vo všetkých otázkach – nielen teda vojenských. Keďže mladší chlapci vyrastali vo vojenskom prostredí, povolanie otca si prirodzene vzali za svoje. Karol už v roku 1773 vstupuje do cisárskej armády. Po základnom výcviku v pešom pluku č. 2 nastupuje mladý Hadik pochopiteľne k uhorským husárom a do pluku, ktorého majiteľom je jeho slávny otec (od roku 1798 husársky pluk č.3 – pozn. PeS). V pluku začína ako obyčajný husár. Napriek menu ktoré nesie – alebo práve preto – musí neustále dokazovať svoje vojenské schopnosti a usilovnosť. Toto ho poznamená, ostane mu to až do konca jeho pomerne krátkeho života.

V marci 1776 je vo veku 20 rokov povýšený do hodnosti prvého ritmajstra. V radoch otcovho pluku bojuje vo vojne o bavorské dedičstvo. Za svoje zásluhy a najmä za úspešný boj pri Gebersdorfe je dňa 29. V. 1779 povýšený do hodnosti majora. Sústavne osvedčuje svoje schopnosti, najmä zmysel pre službu a povinnosti, a tak sa stáva 1. V. 1784 podplukovníkom a v júli 1789, ako 33-ročný, plukovníkom. V tom čase bol najmladším plukovníkom spomedzi ostatných veliteľov jazdeckých plukov v rámci celého cisárskeho jazdectva vôbec.

V roku 1789 je Rakúsko vo Vojne s Vysokou Portou. Vrchným velením na tomto fronte je poverený starý maršal Hadik. Mladý Karol, ako člen štábu, sprevádza svojho otca k Belehradu a podieľa sa na vypracovaní operačných plánov. Starý maršal však ochorie, skladá velenie a je uvoľnený kráľom Jozefom II. zo služby. Súčasne uloží mladému grófovi, aby chorého otca sprevádzal domov a zabezpečil mu liečbu. Starý maršal i jeho syn prosia panovníka, aby mladý Hadik smel ostať pri vojsku. Starého maršala toto ochorenie nadobro vyradí z aktívnej služby a k aktívnemu pôsobeniu v armáde sa viac nevráti.

Ako veliaci dôstojník je preložený k pluku Blankensteinových husárov č. 6 (až od roku 1798 ako č.6 – pozn. PeS). Napriek pomerne vysokej hodnosti dosiahnutej na svoj vek v Hadikov prospech hovorili mnohé fakty: už ako dobrovoľník v mladosti bojoval proti Turkom a Prusom – vyznamenal sa predovšetkým v bojoch o Belehrad, sústavne sa zdokonaľoval v jazde na koni, šerme, streľbe. Študoval dejiny vojenstva, osvojoval si taktiku, kartografiu, zaujímal sa o fungovanie štábov na rozličných úrovniach. Dokonca mal i vedomosti o vojenskej chirurgii. Na tú dobu mal skutočne nadpriemerné vojenské vzdelanie a dosiahnuté vedomosti sa mu akiste málili. Zaujímali ho otázky týkajúce sa chovu koní a remontu. Razil tézu, že o kone musí byť rovnako postarané ako o ľudí. Istý čas na otcovu radu pobudol mladý dôstojník Hadik ako nadpočetný dôstojník v štábe generálmajora Štipaniča, neskoršieho šéfa armádneho remontu. V roku 1790 bol Hadik prevelený zo svojim plukom na územie rakúskeho Nizozemska, kde sa podieľal na potláčaní tamojšej rebélie proti Viedni.

Pri vypuknutí prvej koaličnej vojny proti revolučnému Francúzsku v apríli 1792 bol Hadikov husársky pluk garnizónou v Bruseli. Hadik dňa 29. IX. 1792 obdržal velenie rakúskeho predvoja pri Maubeuge, ktorého úlohou bolo prekročiť rieku Sambra. Pri tejto príležitosti ukázal Hadik v úlohe veliteľa predvoja svoj talent a rozvahu spojené zo strategickým nadaním. Napriek opakovaným francúzskym útokom bolo nakoniec Maubeuge rakúskymi jednotkami dobyté. Obe strany však utrpeli v bojoch o opevnenia vysoké straty. Neskôr Hadik bojoval zo svojim plukom pod velením poľného maršala arcikniežaťa Alberta Sasko-Těšínskeho. Zúčastnil sa nešťastnej bitky pri Jemappes 6. XI. 1792, kde znovu ukázal svoju rozvahu a chrabrosť nie len pri stretoch s francúzskou pechotou a jazdectvom, ale i pri krytí ústupu. V zime 1792 zo svojim plukom nastúpil ústup, ako i celá c. k. armáda operujúca na tomto smere. Krátko po novom roku, v januári 1793, sa podieľal na ofenzívnych operáciách hlavnej cisárskej armády bojujúcej pod novým veliteľom, poľným maršalom Sasko-Kobursko-Saalfeldským. Na štábnych poradách sa veľmi kvalifikovane vyslovoval k plánovaným operáciám z pohľadu veliteľa prieskumu.

Hadik sa zúčastnil víťaznej bitky pri Aldenhovene 1. III. 1793 a Neerwindene 18. III. 1793. Blankensteinovi husári sú však k 15. X. 1793 preložení do zväzku poľného zbrojmajstra grófa Clerfayta a účastnia sa bojov na okolí Wattignies, kde sa Hadik pred zrakmi svojich nadriadených zvlášť vyznamenáva pri útokoch na nepriateľa. Práve neskorší Blankensteinovi husári v tom čase predstavovali elitu uhorského husárstva a leví podiel na bojových vlastnostiach a morálke pluku patrí práve plukovníkovi Hadikovi. V týchto bojoch velil Hadik malému pozorovaciemu zboru operujúcemu na ľavom krídle rakúskej zostavy.

Bol tvorený troma švadrónami blankensteinských a dvoch švadrón Koburgových dragúnov. Francúzi v tejto bitke postavili proti Rakúšanom 8000 mužov a na tomto smere postupovali. Hadik po predchádzajúcom prieskume proti nim zaútočil zo svojimi mužmi. Ich útok bol neočakávane prudký a Francúzi sa sprvoti srdnato bránili, no vďaka taktickému umu Hadika boli nakoniec obrátení na útek, pričom stihli zo sebou zobrať delá ukoristené v bojoch Rakúšanom. Dňa 16. X. 1793 zaútočil Hadik na francúzske postavenie pri Beaumonte. Nepriateľovi krátko pred stretom dorazili posily. Hadikove jednotky od deviatej hodiny ráno do druhej popoludní útočili na Francúzov, ktorí sa tradične húževnato bránili. Nakoniec úspešný, ale riskantný obchvatný manéver husárov ich prinútil k ústupu. Rakúšania dobyli veľké množstvo vojenského imania, munície a batožiny a taktiež dobyli späť svoje predtým stratené delá.

Za tento čin, no i za svoje predošlé zásluhy, bol gróf Hadik povýšený dňa 24. II. 1794 do hodnosti generálmajora a 7. VII. 1794 dekorovaný Rytierskym krížom Radu Márie Terézie. Žiaľ, jeho ďalších úspechov sa už nedožil jeho otec, starý poľný maršal umrel 12. III. 1790 vo Viedni vo funkcii prezidenta Dvorskej vojnovej rady.

V roku 1795 pôsobil generálmajor gróf Hadik ako veliteľ brigády cisárskej armády operujúcej na toku dolného Rýna pod velením poľného maršala, grófa Clerfayta. Bojoval statočne v bitke pri Steinbachu, kde bol však porazený. Po zbavení Clerfayta vrchného velenia prichádza v roku 1796 k armáde ako jej nový veliteľ arciknieža Karol Ľudovít. Hadik sa pod jeho priamym velením vyznamenáva v bojoch pri Wetzlare 15. VI. 1796, Ambergu 24. VIII. 1796, Aschaffenburgu a Wurzburgu 2. IX. 1796. Na víťazstvách rakúskych zbraní má tak zásluhu i on. Sám arciknieža Karol Ľudovít i ostatní vysokí dôstojníci si cenia Hadikove kvality. Ocenením je jeho povýšenie, 10. IV. 1797 mu je udelená hodnosť podmaršala, o niečo neskôr 29. IV. 1797 je gróf dekorovaný Komandérskym krížom Radu Márie Terézie. V tom čase je Hadik zo svojou divíziou prevelený koncom apríla 1797 do severného Talianska, kde zo svojou armádou operuje mladý francúzsky generál Napoleon Bonaparte.

Začiatkom II. koaličnej vojny vo februári 1799 je ako veliteľ divízie podmaršal Hadik pridelený opäť na severotalianske bojisko do zostavy tzv. „Talianskej armády“. Dňa 15. VIII. 1799 v bitke pri Novi osobne viedol prvú útočnú kolónu. Počas poľného ťaženia spolupracoval s významnými a nadanými veliteľmi v úlohe divizionárov – podmaršalmi Ottom, Kaimom a Hohenzollern-Hechingenom. Vrchné velenie celej „Talianskej armády“ však patrilo generálovi jazdy Melasovi. Pod jeho velením Hadik bojoval v druhej bitke pri Novi 6. XI. 1799 aj 6. IV. 1800 v bitke pri Candibone. Jeho ľahké jazdectvo, spolu s uhorskými pešími plukmi, patrilo k tomu najlepšiemu, čo v Melasovej armáde v tom čase bolo. Hadik veľmi dobre čítal francúzske pohyby, nakoľko bol veľmi zbehlý v kartografii a bol obdarený mimoriadnou vojenskou intuíciou. Neskôr priamo zákonite muselo dôjsť – aj došlo – k rozporom medzi ponímaním vojenských operácii Melasa v úlohe hlavného veliteľa a Hadika, jeho podriadeného.

Sám na čele svojej divízie vybojoval Hadik dňa 26. V. 1800 pri Romane taktické víťazstvo nad Francúzmi, ktoré však pre Melasovu nerozhodnosť ostalo nevyužité – Melas nenasadil v druhom slede pechotu a nepodporil ľahké jazdectvo ťažkým, a Francúzom tento krok poskytol čas k skoncentrovaniu síl. Melasovi tak bolo súdené za túto chybu neskôr zaplatiť. Na vojnovej porade Hadik slušne žiadal od Melasa vysvetlenie jeho konania, Melas ho pred prítomnými veliteľmi a štábom ostro pokarhal a pohrozil mu vojenským súdom. Rakúšania sa tak stretli z Francúzmi pod priamym Bonaparteho velením 14. VI. 1800 na poliach okolo dediny Marengo. Melas zveril Hadikovi prvú hlavnú kolónu tvoriacu stred rakúskej zostavy. Podliehalo mu priamo cca 5000 mužov v šiestich bataliónoch a 9 švadrónach ľahkej jazdy. Vedľa neho sa zoradili divízie podmaršalov Konrada Valentina, rytiera z Kaimu, Ferdinanda Jána z Morzinu a Antona z Elschnitz, ktorý velil ľahkej jazde.

Sprvoti sa bitka pri Marengu vyvíjala pre rakúske zbrane veľmi priaznivo. Francúzi ustupovali pod náporom koordinovaných akcii Rakúšanov a  už nemali takmer žiadne zálohy. Generál Bonaparte sa preto rozhodol situáciu stabilizovať nasadením svojej konzulskej Gardy. Jazdná Garda konzulov bola po sérii jazdeckých bojov však nakoniec porazená jazdnými jágrami plukovníka Frimonta a pešiu gardu zastavili a porazili Uhri z peších plukov č. 39 a 48. V histórii napoleonských vojen je to jediná porážka pešej gardy priamo v poli, posledná bude o 15 rokov pri belgickom Waterloo… Francúzi sporiadane ustupovali. V tom čase Melas považoval bitku za vyhratú. Jeho odhad bol veľmi mylný. Francúzom však prišla na pomoc predtým od nich odlúčená divízia generála Dessaixa, ktorá udrela na nekryté postavenie cisárskych. Ešte pred nástupom Dessaixa bol neďaleko usadlosti Fontatone pri prechode potoka rovnakého mena okolo poludnia v jednom z nespočetných rakúskych jazdeckých útokov na francúzsku pešiu Rivaudovu divíziu podmaršal Hadik ľahko zranený kartáčovou strelou. Pri opakovanom útoku na rovnakom mieste toho dňa podvečer bol zranený ťažko.

Gróf bol ihneď odvezený z miesta nehody a odovzdaný ešte na bojisku do starostlivosti poľných chirurgov a personálu. Kartáčové projektily, pochádzajúce z oboch zranení, mu zasiahli celú pravú polovicu tela a hlavy. Okamžite mu bolo znesené po častiach pravé predlaktie. Po celkovom vyšetrení, stabilizácii a obviazaní bol okamžite odtransportovaný do alessandrijskej poľnej nemocnice. Počas cesty upadol do bezvedomia. Neskôr mu tam bolo amputované pravé predkolenie, a to preventívne vysoko, v stehne. Opakované operácie nepriniesli očakávaný výsledok. Zranenia v letnom počasí skomplikovala infekcia a následný septický šok kombinovaný s ťažkým krvácaním. Nakoniec sa lekári rozhodli previesť dodatočnú amputáciu pravého ramena pod ramenným kĺbom, ktorú však pacient neprežil. V Alessandrii 24. VII. 1800 podmaršal gróf Hadik vo veku 44 rokov umiera. Je zaujímavou kuriozitou, že Melasovi neskôr armádne špičky dávali za vinu nielen marengskú porážku ale i nepriamo Hadikovu smrť. Melas viac v poli žiadne velenie nedostal a bol penzionovaný.

Podmaršal Karol Jozef, gróf Hadik z Futaku bol jedným z najnadanejších veliteľov rakúskeho jazdectva v celej jeho histórii vôbec. Veľmi zodpovedne viedol výcvik i bojové nasadenie svojich husárov. Dokonale sa osvedčil ako veliteľ predvoja. Bol pozoruhodným zjavom, nosil síce veľké meno, no za svoju kariéru vďačil len svojim schopnostiam. Už v pomerne mladom veku dosiahol vysoké vojenské vedomosti organizačné i taktické. Neraz preukázal invenciu a dôvtip. Na tú dobu preukázal obdivuhodnú intuíciu, veľmi dobre čítal výhody terénu a nebál sa častokrát samostatne zaútočiť i na silnejšieho nepriateľa. Popri veleniu jazdectvu ovládal i velenie všetkým druhom pechoty i delostrelectvu, čo dokazuje jeho nevídanú univerzálnosť.

Bol veľmi veriacim katolíkom, mal veľmi slušné, ale rázne vystupovanie. V poli rád trávil voľný čas v diskusiách s vojenskými lekármi a duchovnými. Nemal spôsoby tradičného uhorského husárskeho dôstojníka. Od ľudí si udržiaval odstup. Nepatril medzi obľúbených veliteľov pre svoju utiahnutú povahu a obľubu tráviť voľný čas v samote. S podriadenými jednal vecne a jasne. Jeho jednotky boli vždy disciplinované. Nie je známe, žeby niekoho protežoval. Staval sa proti protekcionizmu a nepotizmu v c. k. armáde, čím bol vcelku ojedinelým zjavom. V mladosti sa zoznamoval s úrovňou armád okolitých štátov, keď sprevádzal svojho otca pri cestách do zahraničia i po krajinách monarchie.

Neholdoval alkoholu, kartám, ani sa nezabával pri cigánskej muzike, ani nezvykol dvoriť ženám. Mal tichú povahu, ako človek bol veľmi skromný a žil veľmi striedmo. Miloval kone, ich zaopatrenie dával na roveň zaopatreniu vojakov. Na svojich súkromných majetkoch sa zaoberal ich šľachtením a chovom, čím vzbudil záujem o túto vec medzi uhorskou vojenskou šľachtou. Ovládal údajne šesť jazykov slovom i písmom. Bol vášnivý fajčiar a ako nemnoho vtedajších veliteľov aj mimoriadne dobrý strelec z karabíny a pištole. Povestné bolo jeho šermiarske umenie. V roku 1788 sa oženil s českou aristokratkou Máriou Teréziou, rodenou grófkou Kolowrat-Krakovskou. Spolu mali dvoch synov: Andreja Fridricha, ktorý sa stal cisárskym komorníkom a slúžil v armáde ako topograf v hodnosti stotníka (pridelený bol k štábu v Budíne), a Viliama Karola, ktorý slúžil ako nadporučík pri nasadistoch v Komárne. Neskôr predčasne zomrel. Mladší brat Karola Jozefa, Andrej Karol, sa neskôr stane vrchným inšpektorom a brigadierom uhorskej insurekcie. Neskôr na hranici sebaobetovania sa bude čeliť ťažko zranený zo svojimi insurgentmi francúzskym a talianskym útokom v bitke pri Rábe 14. VI. 1809 práve tak chrabro, ako na deň presne pred deviatimi rokmi jeho starší brat pri osudnom Marengu.

Slávny syn slávneho otca sa nikdy v cisárskej armáde nestal majiteľom husárskeho pluku, hoci ho arciknieža Karol Ľudovít opakovane navrhoval do funkcie hlavného inšpektora ľahkej kavalérie. Kvôli jeho nízkemu veku a údajne ešte nedostatočným skúsenostiam Hadika bol panovníkom na odporučenie Dvorskej vojnovej rady tento návrh odmietnutý. Sám palatín Jozef Anton o ňom uvažoval ako o druhom majiteľovi svojho novovytvoreného husárskeho pluku č. 12 a o zástupcovi veliaceho generála v Uhorsku pre kavalériu. Hadik sa týchto pôct už nedožil. Celý život trpel tým, že niesol veľké meno a bol vždy zrovnávaný zo svojim slávnym otcom. Nebyť jeho predčasnej smrti, svetová i rakúsko-slovenská vojenská historiografia by bola zaiste bohatšia o mnoho záslužných činov na poli cti a slávy vykonaných v druhej generácii tohoto slávneho uhorského husárskeho rodu. Jeho bratovi a synom nebolo súdené pre nepriazeň mocných a ich intrigy pokračovať v diele otcov…

 

Venované pamiatke Juraja Sabanoša a Juraja Sabanoša ml.

 

(PeS)