Cisársko-kráľovský poľný maršal, predseda Dvorskej vojenskej komisie pre reformu rakúskej cisárskej armády, veliaci generál v Uhorsku. Významný vojenský mysliteľ a pedagóg. Majiteľ c. k. pešieho pluku č. 19.

Narodil sa 1. II. 1735 v Alvinči (dnes Vintu de Jos – pozn. PeS), v mestečku ležiacom juhozápadne od mesta Alba Iulia v dnešnej rumunskej Transylvánii. Pochádzal z rodiny tamojšieho nobilitovaného kalvínskeho evanjelického farára. Rodina bola veľmi rozvetvená a početná, malý Alvinči mal 11 súrodencov, sám bol prostredný. V dome otca sa mu dostalo prísnej protestantskej výchovy. Mravný základ získaný v detstve ctil počas celej svojej vojenskej kariéry. Po ukončení základného vzdelania v cirkevnej škole svojho otca vstupuje v roku 1750 mladý Alvinči do husárskeho pluku Paul Esterházy č. 24 (pluk rozpustený v roku 1775 – pozn.PeS). Tu si osvojuje základné vojenské vedomosti, náuky a jazdecké zručnosti. Službu u husárstva ukončuje v roku 1759, keď je po ťažkom páde z koňa pri ktorom utrpí ťažké poranenie pravého kolenného kĺbu, v hodnosti poručíka prevelený k uhorskej pechote.

V rokoch 1756–1763, teda počas sedemročnej vojny, je stotník Alvinči pridelený k bataliónu uhorských granatierov (tvorený granatiermi z neskorších peších plukov č. 2, 19 a 31 – pozn. PeS). Aktívne zasiahol do bojov pri Torgave dňa 3. XI. 1760 a pri útokoch na opevnené valy pri pevnosti Svidnica v dňoch 1.–3. X. 1760. V obidvoch stretoch bol zranený bodákom a medzičasom bol povýšený do hodnosti majora. Vyznamenal sa obdobne už pri bojoch pri Teplici ešte v roku 1762.

Počas nasledujúcej vojnovej periódy v roku 1763 bol už ako major mladý Alvinči pridelený do novosformovaného štábneho telesa slúžiaceho pod poľným maršalom Móricom, grófom Lacym. Počas reforiem rakúskej armády za časov Lacyho podieľal sa Alvinči z titulu svojho zaradenia v hlavnom štábe i na tvorbe úplne nového pechotného výcvikového poriadku. Posledné vojny ukázali, že armáda monarchie výrazne zaostáva za trendom, ktorý svojimi reformami vojenstva naštartovalo Prusko. Za svoju službu a zásluhy bol v roku 1771 povýšený do hodnosti podplukovníka a krátko nato v roku 1773 do hodnosti plukovníka. Krátko nato mu bolo zverené velenie pešieho pluku d’Alton č. 19. Práve v tomto uhorskom pešom pluku boli prvýkrát zavedené do praxe hmatateľné výsledky Lacyho reforiem – nový výcvikový a adjustačný poriadok. V roku 1786 sa Alvinči stane majiteľom tohto pešieho pluku a bude ním až do svojej smrti. O mnoho rokov neskôr sa majiteľom tohto pluku a zároveň jeho veliacim plukovníkom stane hneď po svojom narodení korunný princ Rudolf, syn kráľa Františka Jozefa I. Nepredbiehajme však.

Počas vojny o bavorské dedičstvo v rokoch 1778–1779 sa Alvinči viackrát osobne vyznamenáva – spomeniem dobytie mesta Halberschwedt (dnes Bystrzyca – pozn. PeS) v Sliezsku. Jeho jednotka tu vzala do zajatia pruského dôstojníka urodzeného pôvodu – plukovníka princa Hessen-Philpstahla. Odmenou Alvinčimu za tento skutok i za príkladné velenie a vedenie svojho pluku bolo udelenie hodnosti generálmajora 30. I. a 15. II. 1779 mu bol udelený Rytiersky kríž Radu Márie Terézie. O rok nato si na radu maršala grófa Lacyho vyberá kráľ Jozef II. generálmajora Alvinčiho ako učiteľa vojenstva a taktiky pre svojho najstaršieho synovca a budúceho následníka trónu – arciknieža Františka a jeho mladších bratov. Alvinči je uvoľnený zo služby a presídli na čas výuky do Florencie.

Počas vojny Rakúska s Vysokou Portou v rokoch 1787–1792 Alvinči slúžil ako veliteľ brigády pod velením slávneho cisárskeho poľného maršala Ernesta Gideona, slobodného pána Laudona.

Po víťaznom obliehaní Belehradu započatom 15. IX. 1789, na ktorom mal výrazný podiel aj Alvinči, 8. X. turecká posádka skladá zbrane a generál Osman-paša vydáva pevnosť cisárskym. Alvinči je povýšený na návrh maršala Laudona do hodnosti podmaršala. V suite maršala Laudona sa nachádza i budúci následník trónu a jeho priamy žiak, arciknieža František. Dňa 27.V. 1789 sa stáva podmaršalom. Zároveň Alvinči obdržal začiatkom roku 1790 velenie rakúskeho vojenského uskupenia určeného k nasadeniu na území vtedajšieho rakúskeho Nizozemska – dnes časť územia belgického kráľovstva. Po drobných úspechoch sa cisárski dostali k lutyšskej pevnosti (dnes Liégé – pozn. PeS) ktorú bránili povstalecké jednotky neuznávajúce rakúsku nadvládu a financované boli tamojším biskupom. Uprostred príprav k útoku na pevnosť utrpel Alvinči pádom z koňa opäť vážny úraz. Zo zdravotných dôvodov bol na čas nútený zložiť velenie a liečiť sa. V roku 1790 sa stáva kráľovským komorníkom.

Pri vypuknutí I. koaličnej vojny európskych krajín proti revolučnému Francúzsku v apríli roku 1792 nachádzame ešte nedoliečeného Alvinčiho opäť v činnej službe. Jeho bývalý žiak, teraz už cisár a kráľ František ho okamžite menuje veliteľom časti armády dislokovanej v rakúskom Nizozemsku. Tentokrát Alvinči slúžil pod velením poľného zbrojmajstra grófa Clerfayta (Clerfayt svojho času bol učiteľom vojenských vecí a taktiky mladších bratov kráľa Františka – arcikniežat Karola Ľudovíta, budúcich uhorských palatínov Alexandra Leopolda a Jozefa Antona – pozn. PeS). Alvinči sa zúčastnil bojov o pevnosť Lougville a bol osobne prítomný pri kapitulačnom akte, ktorému pre Clerfaytovu chorobu predsedal. Začiatkom roku 1793 osvedčuje svoje schopnosti v Clerfaytovom zbore pod priamym velením starého poľného maršala Fridricha Joziáša, princa Sasko-Koburgsko-Saalfeldského. Alvinči vedie jemu zverené jednotky uvážlivo a podieľa sa na víťaznom boji pri Neerwindene 18. III. 1793. Útok ním vedených jednotiek na stred francúzskej zostavy rozhodol bitku v prospech rakúskych cisárskych vojsk. Za svoje zásluhy pri Neerwindene je Alvinčimu udelený Komandérsky kríž Radu Márie Terézie – je to celkovo 27. promócia.

Začiatkom roku 1794 velí generálmajor Alvinči záložnému zboru rakúskej hlavnej armády operujúcej pod poľným maršalom, princom Sasko-Koburgsko-Saalfeldským. Počas úspešnej ofenzívy v bojoch pri Landrecies v dňoch 21.–30. IV. 1794 bol v šarvátke neďaleko Marollies pri výpade francúzskeho oddielu dvakrát zranený – bodákom do pravého stehna a šabľou do pravého kolena. Bojisko však ovládol ako víťaz napriek utŕženým zraneniam. Ešte na bojisku je starým poľným maršalom, princom Sasko-Koburgsko-Saalfeldským povýšený do hodnosti poľného zbrojmajstra. Staré a nové zranenia ho však limitujú v službe pri bojových jednotkách. Alvinčiho rozhľad a takt neostal nepovšimnutý a tak sa stáva na rozkaz kráľa Františka stáva vojenským pridelencom, styčným dôstojníkom pri spojeneckých jednotkách nizozemského dedičného princa, Viliama Fridricha Oranžsko-Nassavského. Alvinči sa dokonca stáva na istý čas pobočníkom dedičného princa (Viliam Fridrich dosadne v roku 1815 na holandský trón ako Viliam I. – pozn. PeS). Dedičný princ Oranžsko-Nassavský mal vojenský i ľudský rešpekt pred Alvinčim. Do konca Alvinčiho života ostali v sporadickom písomnom kontakte. Fridrich Viliam prebral dňa 30. V. 1794 velenie nad spojeným nizozemsko-rakúskym zborom operujúcim na breho Sambry v okolí Charleroi. Alvinči s dedičným princom Fridrichom Viliamom vybojovali v tom čase množstvo mnoho bitiek a drobných stretov: v júni 1794 v priestore Charleroi – Gosselies bojovali proti časti francúzskej tzv. Ardénskej armády pod generálom Desjardinisom, ďalej v prvej bitke pri Fleurus dňa 16. VI. 1794. Tu dobyli víťazstvo nad francúzskou Armádou Sambry a Másy pod velením generála Jourdana. Dôkaz o svojej osobnej statočnosti podal Alvinči počas bitky pri Fleurs, keď boli pod ním zastrelené dva kone. V druhej bitke pri Fleurus dňa 26. VI. 1794 velil Alvinči spoločne s Fridrichom Viliamom útočnej kolóne spojeneckej armády.

Hoci sa útočiacim spojencom spočiatku podaril prielom a sústredeným náporom prinútili Francúzov k sporiadanému ústupu zo stratami. Poľný maršal Sasko-Koburgsko-Saalfeldský z opatrnosti neposkytol zálohy k zveľadeniu útoku. Francúzi tento kľúčový moment majstrovsky využili a prešli do protiútoku. Cisárskym spôsobil francúzsky protiútok veľké straty a opúšťali v zmätku bojisko. Ústup kryli nizozemsko-rakúske jednotky.

Francúzi tak po tejto bitke prešli do ofenzívy, Rakúšania stratili i pevnosť Charleroi. Za svoje služby na nizozemskom bojisku a za víťazstvo pri Charleroi – Gosselies bol Alvinči dekorovaný veľkokrížom Radu Márie Terézie. Starý poľný maršal, princ Sasko-Koburgsko-Saalfeldský, veterán tureckých vojen, zložil velenie a prevzal ho poľný zbrojmajster, gróf Clerfayt. Alvinči dostal od neho rozkaz vyviesť rakúske cisárske vojsko z belgického územia na územie dnešného Nemecka k dolnému toku Rýna. Následne mal ubytovať mužstvo v zimných táboroch. Súčasne Clerfayt menoval Alvinčiho veliteľom obrannej línie medzi Düsseldorfom a Wesselom, ktorú nechal na strategických miestach opevniť podľa Alvinčiho rád. Dňa 21. V. 1794 dostáva Alvinči hodnosť poľného zbrojmajstra.

Už začiatkom roku 1795 je poľný zbrojmajster Alvinči prevelený k rakúskej cisárskej armáde operujúcej na toku horného Rýna, dislokovanej medzi mestom Kostnica a na okolí Bodamského jazera. Veliteľ Alvinči sa venuje výcviku jednotiek a podniká sústavné inšpekčné cesty k jednotlivým plukom svojej armády. Na odstránenie nedostatkov a nešvárov medzi vojakmi neváha použiť i tvrdé telesné tresty. Morálka i disciplína vojakov len tak dosahujú uspokojujúcich výsledkov. Svoju pozornosť ako rodený protestant Alvinči obracia i k návšteve miestnych pamätihodností. V Kostnici navštívil miesta viažuce sa k pobytu majstra Jána Husa a posledných chvíľ jeho života. Tu strávil Alvinči celý polrok. Jeho organizačný talent neostáva nadriadenými nepovšimnutý. Ešte pred vypuknutím ťaženia v roku 1795 je Alvinči ako splnomocnenec panovníka a Dvorskej vojenskej rady vyslaný na radu arcikniežaťa Karola Ľudovíta do Tirolska, aby preskúmal stav tamojších vojenských síl určených k nasadeniu na talianskom fronte proti francúzskej Talianskej armáde pod velením dovtedy neznámeho divízneho generála Napoleona Bonaparteho. V tom čase je menovaný za veliaceho generála na území západnej Haliče. No zakrátko je povolaný opäť do Tirolska ako inšpektor tamojších vojsk a následne na talianskom fronte prevezme velenie.

Už v predošlom ťažení tam Rakúšania utrpeli porážky, zámysel bol vyzbrojiť a zorganizovať tirolskú domobranu. Dôležitou Alvinčiho úlohou bolo sústrediť a preskupiť porazené rakúske jednotky poľného zbrojmajstra Petra, slobodného pána Beaulieau, ktoré boli úplne zdemoralizované. Alvinčimu sa to s vypätím síl podarilo. Jednotky boli nanovo vyzbrojené, zaopatrené a pripravené na boj. Dňa 22. X. 1796 prekračuje Alvinčiho armáda rieku Tagliamento. Na okolí Mantovy sa nachádza rakúska armáda pod velením poľného maršala Dagoberta, grófa Wurmsera. Avšak 10. V. 1797 je Wurmser porazený pri Lodi. Obratne manévrujúci Francúzi pod Napoleonom ho prinútili k ústupu smerom k mestu a pevnosti Mantova. Rakúšania utrpeli vážne porážky v trojdňovej bitke pri Castiglione v dňoch 3.–5. VIII. 1796 a Bassane v dňoch 8.–9. IX. 1797. Francúzi tak prenikli k Mantove a strategická situácia Wurmserovej armády sa začala zhoršovať. V nej sa nachádzali i cisárske pluky tvorené Slovákmi – 2. peší pluk „Arciknieža František Karol“ a 30. husársky pluk „Gróf Wurmser“ (Po prečíslovaní všetkých plukov cisárskej armády Wurmserov husársky pluk obdržal poradové číslo 8 ktoré niesol až do roku 1918 – pozn. PeS). Starý poľný maršal dal prednosť uchovaniu životov svojich vojakov v mantovskej pevnosti ako viesť ich do zničujúcej bitky. Dúfal v skorý príchod posíl pod Alvinčim.

Bolo logickou voľbou, že po blokáde a páde Mantovy prevezme vrchné velenie na talianskom fronte namiesto Wurmsera práva Alvinči. Bolo mu tak súdené stať sa prvým vojvodcom histórie napoleonských vojen, ktorú bude opakovane v krátkom časovom slede Napoleonom na počiatku jeho hviezdnej kariéry porážaný (podobným „úspechom“ sa bude môcť pochváliť v roku 1814 počas tzv. „jarného ťaženia“ na francúzskom území starý pruský maršal Lebhardt, gróf Blucher – pozn. PeS). Generálovi Bonapartemu sekundoval už v tých časoch brilantný náčelník štábu, ktorý posunul nuansy a režim vojenskej štábnej služby o celý vek dopredu – Alexander Berthier.

Ak porážku pri Caldiere z 12. XI. 1796 možno považovať pre rakúske zbrane za čestnú a s miernou nadsázkou za nerozhodnú (rakúske straty dosahovali 1500 zabitých a zranených, 800 zajatých a 2 kanónov), ďalšie už predznamenávali možnú katastrofu, i keď v drobných lokálnych stretoch mali vďaka skvelej ľahkej uhorskej jazde a intuícii jej veliteľov navrch Rakúšania. Nasledovala slávna bitka pri Arcole dňa 15.–17. X. 1797 a druhá bitka pri Rivoli 14.–15. 1. 1798. V nich Alvinči prišiel takmer o ¾ z celkového početného stavu svojich síl. Porážka pri Rivoli bola mimoriadne krutá: Rakúšania počítali 4000 padlých a zranených a 8000 zajatých. Francúzi im ukoristili 20 kanónov a 11 zástav. Podľa operačných plánov sa pri Verone mali koncom roku spojiť Davidovič s Alvinčim a udrieť na Mantovu. Plán to bol strategicky veľmi dobrý, nerátal však s francúzskou rýchlosťou a akcieschopnosťou.

Medzitým generál Bonaparte porazil 21. XI. 1797 v prvej bitke pri Rivoli jednotky generála Davidoviča. Ten ustupoval so svojou Tirolskou armádou na sever Talianska. Tým istým smerom, no severozápadnejšie ustupovali i rozbité Alvinčiho jednotky Friulskej armády. Zámysel udrieť na Mantovu a opakované pokusy o vyslobodenie z nej vrchného veliteľa a jeho armádu sa nepodarili, hoci Alvinčiho vojaci boli na dohľad od Mantovy. Vidiac bezvýchodiskovú situáciu prijíma Wurmser kapituláciu. Mantovská pevnosť čestne kapitulovala 16. I. 1798. Poľný maršal gróf Wurmser i jeho vojaci dostali slobodný odchod bez zbraní. Dvorská vojenská rada okamžite zbavila Wurmsera a Alvinčiho velenia a vymenovala na ich miesto arcikniežaťa Karola Ľudovíta, víťaza z nemeckého frontu. Už pri poslednej vojne s Vysokou Portou rysovala sa potreba generačne i vojensky obmeniť a zreformovať rakúsku cisársku armádu. Čas však konečne nastal a Alvinčimu bolo súdené dožiť sa prahu nových časov. Stáva sa toho roku kráľovským tajným radcom, pričom titul kráľovského komorníka mu naďalej ostáva.

Dňom 8. III. 1798 bol Alvinči menovaný predsedajúcim novoutvorenej Dvorskej vojenskej komisie určenej k ďalším reformám cisárskej armády. Zároveň sa stal od 10. VI. 1797 veliacim generálom na území Uhorska. Napriek porážkam na talianskom fronte prijal tieto funkcie s jemu vrodenou zodpovednosťou a pedantnosťou. Podieľal sa na novom výcvikovom predpise pre jazdectvo i pechotu. Zaoberal sa i vzhľadom vojenských uniforiem, kde mu bol nápomocný starý maršal Wurmser. Alvinči bol praktik, presadzoval napríklad zmenu koženej antikizujúcej univerzálnej prilby vzor 1798 a navrhoval jej – najmä u pechoty – nahradenie praktickejším, modifikovaným čákovom vychádzajúcim z uhorských husárskych. Neúspešne. Aj keď sa v poli starnúci Alvinči viac neobjavil, staval sa proti intrigánstvu a diletantstvu v armádnych štáboch a komisiách, ktorých hlavným predstaviteľom bol nový viedenský náčelník generálneho štábu, podmaršal Mack, ktorý kedysi s Alvinčim na florentskom dvore vzdelával kráľovských princov vo vojenskom umení.

Vojnových udalostí v rokoch 1799–1801 a 1805 sa poľný zbrojmajster Alvinči aktívne už nezúčastnil. Patril k zostavovateľom tajnej inštrukcie palatína Jozefa Antona určenej pre prípad napadnutia Uhorska francúzskym vojskom. Vstúpila do platnosti 31. X. 1805 a zahŕňala všetky otázky správy štátu. Stať o činnosti vojska bola jeho dielom a po prehratej vojne bol jeho krok s odstupom času veľmi vysoko hodnotený. Na území Uhorska sa vďaka jej dôslednému dodržiavaniu vôbec nebojovalo. Brigadierovi Maximiliánovi, grófovi Koloničovi a generálovi Maximiliánovi Fridrichovi, grófovi Merveldtovi operujúcim na okolí Prešporka a na Žitnom ostrove kategoricky zakázal vojensky vystúpiť proti francúzskym vojskám. Keď sa dozvedel o Merveldtovej chybe, vďaka ktorej sa pred Prešporkom pri Záhorskej Bystrici zrazili husári palatínovho pluku s francúzskymi husármi a jazdnými jágrami, kategoricky zakázal pod prísnym trestom akékoľvek ďalšie vojenské akcie (Brigadier gróf Kolonič bol okamžite zbavený velenia, krátko internovaný a penzionovaný, generála Merveldta čakal vojenský súd. Kráľ František mu nakoniec udelil milosť. – pozn. PeS). Reformy rakúskej armády pod Mackovou gesciou Alvinči negoval, zdali sa mu nerealizovateľné s ohľadom na vtedajšiu finančnú situáciu monarchie. Kriticky sa staval i k výberu veliteľských kádrov a verejne potieral menovanie nekompetentných veliteľov a zloženie reformných komisii. Bolo mu však ešte v roku 1804 samotným Mackom a palatínom Jozefom Antonom taktne naznačené aby sa k neuhorským vojenským veciam viac verejne nevyjadroval.

Po návrate spojených armád arcikniežat Karola Ľudovíta a Jána Krstiteľa z Talianska sa Alvinči s nimi v Körmende stretol, no uhorské územie bolo striktne viazané neutralitou. Po prehratej slavkovskej bitke nadviazal Alvinči písomný kontakt s generálom Kutuzovom a všemožne bol nápomocný potrebám ruských vojsk, ktoré sa cez Uhorsko vracali do vlasti presne určenou trasou. Na stretnutí palatína Jozefa Antona s generálom Kutuzovom v kaštieli v Nádaši – dnes Trstín – sa kategoricky postavil proti spoločnému plánu palatína a generála oprieť sa o lesný masív Bielych Karpát a po doplnení armády čerstvými jednotkami pochodujúcimi z Ruska a armády oboch arcikniežat opakovane zaútočiť na Francúzov. K tomuto kroku ho viedli nielen politické rozhodnutia a novovzniknutá situácia po spoločnom stretnutí pri Spálenom mlyne moravských Násedlovíc medzi Napoleonom a Františkom o ktorom mal vedomosť – ako i strategický rozhľad. V prípade neúspechu by sa Francúzi ľahko dostali do vojnou nezasiahnutých oblastí v Uhorsku nechránenými cestami cez priesmyky v Karpatoch, ktoré predstavovali navyše prirodzenú hranicu medzi Moravou a Uhorskom, a zaplavili by tak uhorské územie. V tom čase v Uhorsku okrem slabučkého Merveldtovho zboru na juhu Slovenska a okrem posádok pravidelnej armády, nebolo nijaké väčšie bojaschopné teleso schopné zastaviť možný francúzsky nápor. Bolo jasné, že uhorskú insurekciu nie je možné v tak krátkom čase zvolať a efektívne postaviť do poľa. Okrem toho – obaja panovníci dohodli prímerie. To sa ale nevzťahovalo na ruskú armádu pochodujúcu územím celého Slovenska: od Holíča cez Nitru, Rimavskú Sobotu a Košice až po Dukliansky priesmyk.

Počas svojho budínskeho pôsobenia vo funkcii vrchného veliteľa v Uhorsku si starý podmaršal získal absolútnu náklonnosť palatína Jozefa Antona, s ktorým často viedol rozhovory o vojenskom umení a histórii vojenstva a o uhorských štátno-politických veciach. Stal sa tak blízkym spolupracovníkom a dôverníkom svojho niekdajšieho žiaka. V rokoch 1806–1807 býval v Budíne častým hosťom i arciknieža Karol Ľudovít, živo sa zaujímajúci o napredovanie vojenských reforiem v Uhorsku. Navyše, arciknieža mal toho času na dvore svojho staršieho panujúceho brata označenie „persona non grata“. Obe arcikniežatá ctili svojho starého učiteľa, ich vzťah k nemu môžeme bez nadsázky označiť ako synovský. Tiež môžeme povedať, že starý Alvinči ostal katalyzátorom sporov medzi arcikniežatami, ktoré vždy vedel dobrou radou vyriešiť.

Dňom 6. IX. 1808 bol Alvinči za svoje zásluhy pri úspešných reformách uhorskej brannej moci a uhorskej kráľovskej insurekcie povýšený do hodnosti poľného maršala. Bol aktívny až do posledných dní svojho života. De facto pripravil podklady pre reformu uhorskej kráľovskej insurekcie, ktorú zavŕšil jeho nástupca v úrade a blízky spolubojovník, podmaršal Davidovič, zo svojimi mladšími spolupracovníkmi. Starý poľný maršal Alvinči bol tou osobou, ktorá priviedla Uhorsko do novoveku vojenského umenia. Už za svojho života sa stal v armáde žijúcou legendou.

Umrel napoludnie dňa 25. XI. 1808 vo svojom budínskom úrade na mozgovú porážku. Na základe svojej poslednej vôle želal si byť pochovaný na budínskom vojenskom cintoríne uprostred svojich vyslúžilých vojakov z peštianskej Invalidovne. Pohrebnej počestnosti predsedal sám kráľ František, zúčastnili sa takmer všetci vojensky činní príslušníci kráľovskej rodiny a celá uhorská generalita.

Poľný maršal Jozef, slobodný pán Alvinči, bol hlboko veriaci protestant, svoju vieru v Boha bral mimoriadne vážne. Bol úzkostlivý, pedantný, veľmi prísny, ale i žoviálny a spravodlivý. Jeho záľubami boli tabak, literatúra a dejiny umenia. Nepatril k oslnivým stratégom ani k veľkým vojvodcom. Nebol ani dobrým jazdcom. Osobne bol na bojisku veľmi odvážny, svojim podriadeným šiel vždy príkladom.

Bol veľmi pracovitý a usilovný. Úzko spolupracoval s arcikniežaťom Karolom Ľudovítom i jeho bratom v úrade palatína – Jozefom Antonom. Rozumel si veľmi dobre i s podmaršalom, slobodným pánom Gomézom y Parientez, náčelníkom štábu uhorskej kráľovskej insurekcie a zároveň šéfom hlavného vojenského archívu, ktorý na jeho radu založil arciknieža Karol Ľudovít. Rovnako dobre si rozumel tiež s podmaršalom Karolom Petrom Ottom, slobodným pánom z Bátorkézu, svojim dlhoročným pobočníkom. Alvinči zefektívnil a zracionlizoval uhorskú vojenskú byrokraciu. Zaviedol do praxe pevné lehoty na vybavenie aktov. Podporoval mladých nadaných uhorských veliteľov. Má hlavný podiel na reforme uhorského vojenského školstva, najmä na založení kráľovskej uhorskej vojenskej akadémie – Ludoviky – v roku 1808. V nej frekventantom občas prednášal taktiku a náuku o fortifikáciách a tiež obsadil a vymenoval prvý profesorský zbor. Staral sa o duchovné zaopatrenie svojich vojakov – a to bez rozdielu ich náboženskej konfesie. Nastolil ešte v roku 1800 otázku akútnej reformy vojenského zdravotníctva ktorú si okamžite osvojil arciknieža Karol Ľudovít.

Veľmi kriticky sa Alvinči vyjadroval o peštianskej evanjelickej synode konanej v roku 1790–1791, ktorej závery vôbec neratifikoval ani palatín, ani panovník. Ako hlboko veriaci aktivista cirkvi v tom videl návrat do doby spred Tolerančného patentu kráľa Jozefa II. A za priamo zodpovedných za tento neúspech pokladal svetských patrónov luteránskej i kalvínskej cirkvi. Kriticky sa staval k pietizmu a počínajúcemu používaniu maďarčiny v úradoch, cirkvi, školstve a armáde. Aj jeho zásluhou sa dopomohlo k tomu, že v každom posádkovom meste c. k. armády musel byť i protestantský kostol, ktorý vojaci mohli navštevovať. Nepodarilo sa mu však v armáde zorganizovať samostatnú poľnú evanjelickú superintendenciu po vzore rímsko-katolíckeho poľného vikariátu, hoci o túto vec prostredníctvom palatína Jozefa Antona i arcikniežaťa Karola žiadal panovníka niekoľkokrát. Alvinčiho najbližším spolupracovníkom v uhorských vojenských záležitostiach v posledných rokoch jeho života sa stal ďalší z jeho žiakov, poľný zbrojmajster Pavol, slobodný pán Davidovič. Alvinči nezanechal potomkov. Zomrel ako posledný mužský potomok svojho rodu.

Z Alvinčiho pera pochádzajú strategické úvahy a náčrty na obranu Rábu, Pešťbudína a Prešporka, ďalej návrhy na rekonštrukciu komárňanskej a leopoldovskej pevnosti, taktiež ekonomické úvahy o nákladoch na armádu a pojednania o vojenskom školstve a zdravotníctve. Mnohé z diel podpísaných Karolom Ľudovítom obsahujú myšlienky Alvinčiho, od ktorého Karol Ľudovít čerpal po celý život. Jeho význam pre uhorské vojenské dejiny ako mysliteľa je zrovnateľný s prínosom poľného maršala Radeckého a kniežaťa Schwarzenberga pre rakúske vojenské dejiny. Zvlášť cenený je Alvinčiho hlboký kalvínsky racionalizmus, ktorým sú známe jeho diela…

 

 Venované pamiatke evanjelických farárov Jána Čierneho a Vojtecha Adamoviča.

 

(PeS)