Jozef Meško, slobodný pán z Vyšného Kubína
(18. VI. 1757 Vyšná Taroša, Slovensko – 28. VIII. 1815 Kysek, Maďarsko)
C. k. poľný podmaršal, vrchný brigadier uhorskej insurekcie, mecén hornouhorských evanjelikov.
Pochádzal z vtedajších Horných Uhier, z oravskej vetvy vyšnokubínskych Meškovcov. Narodil sa 18. VI. 1757 v mnohopočetnej rodine ako príslušník starého oravského evanjelického zemianskeho rodu povýšeného kráľovnou Máriou Teréziou do stavu slobodných pánov. Meškovci si povýšenie vyslúžili osobnou angažovanosťou vo vojenských službách na tureckom fronte, najviac však v rakúsko-pruských vojnách. Otec Jozefa Meška, Jozef Emanuel, ktorý bol priamym účastníkom legendárneho nájazdu Andreja Hadika na Berlín, slúžil v hodnosti podporučíka u uhorských husárov – konkrétne v pluku v napoleonských vojnách známom najmä ako Kienmayerov husársky pluk.
O vojenskej kariére Jozefa Meška v mladosti a o jeho mladosti vôbec, žiaľ, nemáme zatiaľ bližšie informácie. Predpokladáme, že prvotné vzdelanie získal v rodičovskom dome a na triviálnej evanjelickej škole vo Vyšnom Kubíne. Meškovci boli mnohodetná rodina a po vzore otca sa mladý Meško rozhodne aj z existenčných dôvodov pre vojenskú kariéru. Tá mu bude živobytím po celý jeho život.
Meška vo vojenských análoch nachádzame v roku 1799 v zostave armády generála jazdy, slobodného pána Melasa, bojujúcej na talianskom fronte. Je pravdepodobné, že Meško svoju vojenskú kariéru začal u niektorého uhorského pešieho alebo husárskeho pluku verbujúcom v Oravskej stolici – do úvahy pripadá peší pluk č. 33 alebo husársky pluk č. 8. Počas ťaženia v roku 1799 na seba major Meško upozornil na talianskom fronte štyrmi neobyčajnými činmi: v boji pri Verone, pri dobýjaní mesta a citadely Casala, pri obsadení Turína a v bojoch o pevnosť Ceva, tiež v boji pri Cuneu. Vtedy je prvýkrát citovaný v armádnom rozkaze. Za svoju osobnú angažovanosť a statočnosť bol Meško v septembri 1800 povýšený do hodnosti podplukovníka a v novembri 1800 sa stal novovymenovaným plukovníkom husárskeho pluku Lichtenstein č. 7. Počas III. koaličnej vojny ho nachádzame ako veliteľa spojovacieho prieskumného detašmentu pozostávajúceho z ľahkých jednotiek, ktorý operoval v hornatom území Štajerska. Zvyšky detašmentu sa neskôr spojili s blankensteinskými husármi. Boj troch švadrón, prebíjajúcich sa z obkľúčenia, vstúpil do vojenských rakúskych dejín. Po slavkovskej bitke a následnom rakúsko-francúzskom prímerí nasleduje prešporský mier. V tom čase je Meško daný k službám arcikniežaťu Karolovi Ľudovítovi, pri ktorom slúži istý čas ako pobočník. V júni 1808 je Meškovi udelená hodnosť generálmajora a následne je prevelený do štábu generála, slobodného pána Davidoviča, v tom čase veliaceho generála v Uhorsku. Bližšie si ho všímajú vtedajšie vojenské a politické špičky.
Uhorské kráľovstvo speje opäť k vojne s napoleonským Francúzskom. Uhorskí dôstojníci i vojaci však majú v čerstvej pamäti vojnu z roku 1805, ktorá sa skončila pre cisársko-kráľovské zbrane potupným prešporským mierom. Uhorské pluky však bojovali veľmi statočne na talianskom fronte a v zostave armády arcikniežaťa Ľudovíta dospeli cez Alpy až do burgenlandského Kormendu. Časť peších plukov ostala zajatá v Ulme v zostave tzv. „Švábskej armády“ pod velením poľného podmaršala, slobodného pána Macka. Časť uhorského jazdectva unikla z Ulmu pod velením arcikniežaťa Ferdinanda Karola d‘Este sa prebila do západných Čiech. Detašmenty uhorských husárskych plukov boli buď zajaté alebo sa ich zvyšky prebojovali na tomto smere k bojaschopným jednotkám. Uhorské husárske pluky stratili viac ako polovicu svojich ľudí. Arciknieža Karol Ľudovít je po predchádzajúcej nemilosti opäť menovaný do funkcie šéfa Dvorskej vojenskej rady a obsadzuje svojimi nadanými spolupracovníkmi kľúčové miesta v armádnom aparáte. V rozhodujúcej bitke pri Slavkove nebojoval jediný peší uhorský pluk. Jednotky z Uhorska boli v tejto bitke zastúpené dvoma husárskymi plukmi: hessensko-homburgskými a sikulskými hraničiarskymi husármi. Z pechoty to boli dva pluky sikulských peších hraničiarov a pluk petrovaradínskych peších hraničiarov. Uhorské pešie pluky sa zaskveli na talianskom fronte. Meškovi je známa chrabrosť uhorských vojakov, medzi ktorými sa teší veľkej obľube.
Uhorský snem v roku 1808 na svojom prešporskom rokovaní schvaľuje dôležité dokumenty a prijíma uznesenia ktoré vstúpia do platnosti v prípade vojny s Francúzskom. Počty insurgentov budú fixné v závislosti od počtu obyvateľov tej-ktorej stolice a budú sa podávať dvakrát ročne. Ohlasovať sa budú jednak hlavnému veliteľstvu v Uhorsku a jednak Dvorskej vojenskej rade, predovšetkým však uhorskému snemu. Druhým uznesením bolo povolené nasadiť jednotky uhorskej insurekcie mimo územia Uhorska v prípade vojny – po vzore Landwehru zo západnej časti monarchie. Prešporská korunovácia tretej manželky Františka II., kráľovnej Márie Ľudoviky bola otvorenou manifestáciou protifrancúzskeho odhodlania Uhorska, i keď tajných sympatizantov bolo dosť. Tí však žili pod diskrétnym dohľadom tajnej polície. Tej sa na území Uhorska darilo veľmi úspešne mapovať a eliminovať činnosť jednotlivcov i spolkov. Povstanie jakobínov v roku 1795 a následné represie mali svoj účinok.
Celoarmádne reformy arcikniežaťa Karola Ľudovíta a jeho spolupracovníkov neobišli ani uhorskú časť armády. Zreformovaná armáda bez ohľadu na blízku vojnu s Francúzskom však potrebovala nové, kvalitné a vzdelané veliteľské kádre. Na velenie už v uhorských zemiach nestačilo mať veľké meno, hodnosť a titul, ako tomu bolo za časov Márie Terézie. Po vzore vojenskej akadémie vo Viedenskom Novom Meste bola uznesením uhorského snemu založená vojenská akadémie podľa kráľovnej pomenovaná Ludovika. Obsah učebných osnov bol identický a mala pripravovať technické a armádne vojenské kádre najmä pre potreby uhorských plukov. Generálmajor Meško bol z titulu svojej funkcie v centre diania, nakoľko sa na istý čas stal osobným tajomníkom a sekretárom generála Davidoviča.
Poľný odmaršal Móric Juraj Parientez y Goméz, náčelník štábu uhorskej kráľovskej insurekcie, ho menuje na odporúčanie arcikniežaťa Karola Ľudovíta a radu generálov, slobodného pána Véčeja z Hajnáčky a slobodného pána Méčeriho z Čóru v novembri roku 1808 vrchným brigadierom preddunajskej insurekcie. Poverovací dekrét mu odovzdáva sám veliaci generál Davidovič a ceremónii predsedá palatín Jozef Anton. Novopečenému vrchnému brigadierovi podliehajú všetky šľachtické jednotky od toku Dunaja na sever a na východ od banských miest – teda celé územie dnešného západného Slovenska. Hoci uhorská kráľovská insurekcia nemohla pri svojich počtoch a intenzite výcviku dosiahnuť kvality pravidelných uhorských plukov cisárskej armády – pechoty i jazdectva – Meško aj po prevelení k nej dokázal svoje kvality. Príliš dobre poznal všetky rozdiely. Doplnil a zaktualizoval štatistiku a podieľal sa na príprave a výcviku peších a jazdeckých insurgentov. Kritizoval lenivosť a ležérnosť uhorských županov a zaostalú uhorskú stoličnú byrokraciu. Tekovského slúžneho Šimóniho nazval dokonca „sprostým bujakom v dolmáne“, turčianskeho slúžneho Rakovského zas „čertovým červeným ostatkom“. Podobných prívlastkov na adresu uhorských úradníkov bolo z jeho úst isto viac…
Svojimi kritickými názormi na chod uhorskej samosprávy sa dostal do sporov s mnohými mocnými vtedajšej doby. Mnohí šľachtici sa naňho sťažovali priamo u Davidoviča, Goméza a aj vo Viedni. Za jeho organizačný talent dostalo sa mu priazne od samotného palatína, arcikniežaťa Jozefa Antona, ktorý veľmi dobre poznal obyčaje uhorských pánov a videl aj v postoji šľachty voči vrchnosti jednu z príčin čoraz výraznejšej zaostalosti Uhorska nielen v pomere k dedičným krajinám spravovaným z Viedne. Kritických poznámok neostali ušetrení ani cirkevní predstavitelia, samozrejme, bez rozdielu konfesie. Veľmi kriticky sa staval k alkoholizmu a k úrovni dôstojníckeho zboru uhorskej insurekcie a ku kvitnúcemu protekcionizmu a rodinkárstvu uhorskej šľachty.
V nevojenskej oblasti Meško veľmi úzko spolupracoval s vtedajším pobočníkom palatína Jozefa Antona, podplukovníkom Jánom Lipským, popredným kartografom tej doby. Svojimi poznatkami o Oravskej a Liptovskej stolici prispel k aktualizácii údajov z tej doby a tým k príprave podkladov pre Lipského unikátnu mapu Uhorska. Korešpondoval aj s vysokými cirkevnými predstaviteľmi tej doby – kalvínskymi a luteránskymi superintendentmi a najmä s uhorským prímasom a nitrianskym biskupom. (Obaja katolícki hodnostári na svoje náklady postavili insurgentov v honosných uhorských uniformách. Prímasovi husári utečú bez boja pri Wagrame, nitrianski pri Wagrame a nitrianski pešiaci pri Rábe. – pozn. PeS) V marci a apríli roku 1809 sa Meškov akčný rádius zužuje na oblasť Prešporok–Komárno. Podmaršal Goméz ho splnomocňuje priamym dohľadom a dozorom na opevňovacích prácach na pravobrežnom predmostí Prešporka. Uhorsko a celá monarchia pozvoľna speje k vojne s Francúzskom.
V roku 1809 bola po tradičných prieťahoch uznesením uhorského snemu vyhlásená v máji generálna insurekcia na celom území Uhorska. Krajina sa chystala na vojenské vystúpenie proti napoleonskej armáde pochodujúcej na juhozápadnú uhorskú hranicu. Na uhorské územie vstúpil zo svojou armádou arciknieža Ján Krstiteľ, ktorý sa sem sťahoval z talianskeho bojiska, kde si nepočínal tak neúspešne ako pred necelými deviatimi rokmi pri Hohenlindene. Spolu zo svojim starším bratom, palatínom Jozefom Antonom sa rozhodli postaviť francúzskej armáde operujúcej pod maršalom Eugenom Beuharnaisom, talianskym vicekráľom a zároveň nevlastným Napoleonovým synom. Armáda pochodovala do Uhorska medzi severnými brehmi Neziderského jazera a tokom Dunaja. Mladému vicekráľovi sekundoval dovtedy na svojich majetkoch a v nemilosti cisára Napoleona I. žijúci divízny generál Macdonald. Ten sa blížil južným smerom od Neziderského jazera.
Bojisko si vyhliadli na rábskej tabuli, kde už cisárski a inurgenti zaujali postavenie. Ráno dňa 14. VI. 1809 začala bitka. Meškovi v nej bolo zverené velenie oddielu v počte 5000 insurgentov z 15 delami. Brigadier Meško po obhliadke terénu vydal rozkaz zakopať sa nakoľko jeho postavenie bolo výhodné – spredu bol chránený riekou Rába a za chrbtom mal cestu vedúcu do mesta Rábu a ďalej za sebou rábsku citadelu. Okopy a násypy v tvare poľných redansov a fleší poskytovali všetkým jednotkám pravého krídla podliehajúcim Meškovi silnú strategickú výhodu oproti útočiacim Talianom a Francúzom, ktorí na poľné opevnenia cisárskych útočili na nekrytom teréne pozvoľna stúpajúcom. Na niektorých miestach na zemných valoch vyrástli palisády. Arciknieža Ján Krstiteľ zaujal zo svojou pravidelnou armádou postavenie na otvorenej rovine východne od mesta kde terén nebol tak krytý ako na pravom, Meškovom krídle.
Francúzi pod Beuharnaisom zaútočili na postavenia spojených vojsk v strede, teda v mieste dotyku ich krídel. Podaril sa im prielom, Meško však zo svojimi jednotkami ostal odrezaný od ostatnej armády, neustúpil však. Insurekčné jazdectvo nedosahovalo kvalít pravidelného jazdectva francúzskeho, navyše vedeného skúsenými veteránmi akými boli napríklad Piré alebo Gobrecht. V nasledujúcich dvoch dňoch pri Sile a Malej Sile (dediny na rábskom predmestí) bol Meškov oddiel cieľom francúzskych útokov, no zakaždým sa mu podarilo útočiacich Francúzov zastaviť a vrhnúť naspäť. Pechota, notne posilnená vínom, sa bránila srdnato. Insurgentom sa dokonca podarilo zajať obchvatom útočiaci francúzsky oddiel v počte 7 dôstojníkov a 250 vojakov. Bitku však rozhodol cielený záverečný tlak na stred rakúskej zostavy podporený delostreleckou prípravou. Meško stratil spojenie s arcikniežaťom Jánom Krstiteľom. Ustupoval od bojiska na sever sám sporiadane smerom k mostu na ľavý dunajský breh a ďalej na Veľký Žitný ostrov, kde sa mal pri Bóši (dnešné Gabčíkovo – pozn. PeS) nachádzať palatín Jozef Anton zo svojou insurekčnou zálohou v sile 2000 jazdcov a do 1000 pešiakov. Meškovi insurgenti most spálili ihneď po prechode. Jednotky pravidelnej armády arcikniežaťa Jána Krstiteľa ustupovali v neporiadku prenasledované Beuharnaisovými vojakmi na východ v smere na Komárno. Pripojilo sa k nemu i niekoľko sto dezorganizovaných insurekčných vojakov pod brigadiermi Hadikom a Méčerim. Mnoho iných insurgentov ušlo od svojich plukov, pozahadzovalo výstroj a utekalo rôznymi smermi po celom kraji, kde šírili paniku medzi ľudom.
Meško si po prebrodení Dunaja a zistení, že Francúzi neprenasledujú jeho jednotky, začal počínať ako skúsený husársky veliteľ: časť svojej insurekčnej pechoty (údajne pol práporu) a švadrónu husárov rozptýlil po okolí. Velil približne dvojtisícovému oddielu z rôznych hornouhorských stolíc.
Títo spozorovali pohyb nepriateľa na pravom dunajskom brehu. V počte asi 500 mužov prebrodili v noci rieku a neočakávane z troch smerov napadli francúzsky tábor, pričom ešte oslobodili 36 cisárskych dôstojníkov a do 300 vojakov zajatých v rábskej bitke. Šokovaní Francúzi sa nezmohli na účinný odpor. Uhri i zajatci sa stratili za Dunajom v tme. Francúzi nikdy nezistili, koľko má v skutočnosti Meško ľudí. Dunajský tok po celom úseku v tom čase tvorilo množstvo ramien, brehy boli porastené náletovými drevinami a mostné spojenie neexistovalo v úseku od Viedne až po Komárno. Tento stav znemožňoval akýkoľvek efektívny prieskum, najmä Francúzom. Uhri kraj veľmi dobre poznali, bojovali doma.
Meško intuitívne zamieril k Prešporku, kde vedel o silnom obrannom postavení na pravobrežnom dunajskom predmostí. Časť jeho síl, najmä pechota, sa neskôr zapojila do priamych obranných bojov na dnešnom petržalskom brehu Dunaja. Túto pechotu si vzal palatín Jozef Anton k svojim jednotkám počas postupu na Prešporok. Druhá časť pechoty a celé jazdectvo, ostali rozostavené pozdĺž toku Dunaja medzi Parkáňom (dnešné Štúrovo – pozn. PeS) a Šamorínom za účelom pozorovania pohybov nepriateľa na protiľahlom brehu. Meško počas presunu posielal hlásenie o pohyboch Francúzov do Prešporka generálmajorovi Bianchimu i palatínovi Jozefovi Antonovi a po nadviazaní spojenia aj arcikniežaťu Jánovi Krstiteľovi, ktorý sa od Komárna svižne blížil po ľavom dunajskom brehu v ústrety Meškovi k Prešporku. Cisárski pod arcikniežaťom sa spamätali z rábskeho výprasku a boli opäť bojaschopní. Meškovým insurgentom sa v tom čase podarila ojedinelá vec: jeho ľahkému delostrelectvu (tri staré trojliberné kanóny, ktorým velil istý čatník Folkušházy, bývalý delostrelec), sa v utorok po sviatku Božieho tela podarilo pod Šamorínom potopiť jeden francúzsky čln o štyroch delách hliadkujúci na Dunaji. Posádku, ktorá doplávala na breh a vzdávala sa do zajatia, uhorskí insurgenti okamžite postrieľali. Tento čin je veľmi výnimočný najmä preto, že uhorská insurekcia nikdy v napoleonských vojnách nemala vlastné delostrelectvo.
Brigadier Meško okamžite vydal rozkaz na potrestanie Folkušházyho za jeho nevojenské správanie voči vzdávajúcim sa Francúzom – čatník Folkušházy bol odsúdený na desať behov cez uličku dvoch kompánii: tekovskej a trenčianskej insurekčnej pechoty. Folkušházyho muži boli odsúdení na desať behov cez uličku jednej kompánie, a to oravskej insurekčnej pechoty…
Meško teda do Prešporka nevstúpil, tam ho predišiel palatín Jozef Anton zo svojou insurekciou a pôvodne Meškovou pechotou. Neskôr dorazil aj arciknieža Ján Krstiteľ zo svojimi vojakmi. Meškovým insurgentom bolo uložené držať ľavý breh Dunaja, ak by sa Francúzi v priestore medzi Prešporkom a Komárnom pokúsili prekročiť rieku. V tom čase sa Meškov štáb nachádzal v Bóši. Dotyk cisárskych jednotiek na ľavom brehu Dunaja a Meškových insurgentov sa nachádzal v katastroch obcí Waltersdorf a Mischdorf (dnešná Rovinka a Dunajská Lužná – pozn. PeS). Prešporok sa Davoutovi napriek ťažkému delostreleckému bombardovaniu a bojoch o predmostie silno opevnené na pravom brehu, dobyť nepodarilo, ani jeho nástupcovi. Vojna sa rozhodla inde. Po úspechoch pri Asproch prišla wagramská a po nej znojemská bitka. V Mošoni sa po znojemskom prímerí začali mierové rokovania. Konečný viedenský mier spečatil rakúsku porážku. Porazené však bolo i Uhorsko. No aj porazení majú svojich víťazov, a to v prípade vrchného brigadiera Meška rozhodne platí.
Na žiadosť generála Parienteza y Goméza a odporučení palatína Jozefa Antona a arcikniežaťa Jána Krstiteľa udelil kráľ František dňa 25. VIII. 1809 brigadierovi Meškovi Rytiersky a zároveň Komandérsky kríž Radu Márie Terézie. Meško sa tak stal jediným vysokým dôstojníkom ktorému boli počas napoleonských vojen udelené obidva kríže naraz. Úspešný insurekčný veliteľ je na vlastnú žiadosť demobilizovaný po smrti poľného podmaršala Davidoviča. V rokoch 1810–1812 pobýval Meško na svojich majetkoch v Oravskej stolici a venoval sa ovocinárstvu, výrobe alkoholu a paseniu oviec. Zasadá v stoličnom výbore a venuje sa tiež výcviku a organizovaniu stoličných drábov a husárov. Stáva sa čestným presbyterom a doživotným čestným dozorcom cirkevného zboru v Leštinách. Vojenského života sa však aktívne viac nezúčastňuje. Odmieta ponuku generála Frimonta z Paloty na sklonku roku 1812 stať sa členom jeho štábu.
V roku 1813 vyhlasuje Rakúsko vojnu svojmu niekdajšiemu francúzskemu spojencovi. Meško sa tentokrát na naliehanie samého arcikniežaťa Ferdinanda Karola d‘Este, veliaceho generála v Uhorsku, dáva aktivovať – je od uhorskej insurekcie, ktorá sa po rábskej porážke, napriek svojim slávnym činom, ukázala ako zbytočná a nepotrebná – prevelený na vlastnú žiadosť k pravidelnej armáde kniežaťa Schwarzenberga. V tzv. „Českej armáde“, v jej IV. armádnom zbore generála jazdy grófa Klenovského z Janovíc, dostal tento ostrieľaný uhorský veliteľ velenie samostatne operujúcej divízie pozostávajúcej z c. k. peších plukov Erzherzog Rainer, Lusignan a Beaulieau v sile 6 bataliónov a ľahkej pechoty. Pôvodné Meškovo prianie veliť zas v poli len uhorským vojakom náčelník štábu generál Radecký úplne ignoroval a po strane sa vyjadril, že „Uhri nepotrebujú šarže, im môže veliť aj mrcha“…
So svojou divíziou sa Meško zúčastnil nešťastnej drážďanskej bitky (26.–27. VIII. 1813). V lokalite zvanej „Schonengrund“ na jeho oddiel počas druhého dňa bitky zaútočila takmer celá francúzska kavaléria pod generálom Latour-Maubourgom. Meško, nachádzajúci sa uprostred svojich vojakov, sa pokúsil útok prečkať, cisárska pechota stojaca v „Massen“ sa pokúšala o nemožné. Opakované útoky však neustála. Meškova divízia bola rozbitá a prakticky vyhladená a on sám zo štábom padol do francúzskeho zajatia. Neskôr sa ukázalo, že príčinou zániku Meškovho oddielu bol nedbalo prevedený prieskum ruskými husármi. Z katastrofy Meškovho oddielu si vzali Schwarzenberg i Radecký dôležité ponaučenie. Z ich popudu boli sformované ľahké jazdecké prieskumné oddiely, v ktorých operovali rakúske, ruské i pruské pluky spoločne. Meškovi nebolo povolené vrátiť sa na čestné slovo a ostal vo francúzskom zajatí. Údajne sa stretol aj s Napoleonom, ktorému zajatého Meška ukázali.
Po prvom parížskom mieri a návrate do vlasti z francúzskeho zajatia sa Meško v septembri 1814 odobral na definitívny odpočinok. Opäť sa vzdal všetkých hodností a funkcii v armáde i pri uhorskej insurekcii, o ktorej reforme sa začalo opäť hovoriť ešte na francúzskom území, keď divizióny insurekčných husárov posilňovali prieskumami a v bojoch preriedené uhorské husárske pluky. Meško i Méčeri, ako aj iní šľachtici a hornouhorskí župani, sú radikálne proti reforme uhorskej insurekcie a jej ďalšej existencii. Kráľovský cirkulár z najvyššieho rozhodnutia definitívne rozhodol o jej zániku. Meško je už však v Horných Uhrách na svojich oravských panstvách. Pozvania do Budína i Viedne odmieta. Zaoberá sa ovocinárstvom, chovom koní, spravovaním lesov a správou dobytka.
Mocní cisárskej armády i uhorského kráľovstva však Meška potrebujú. Arciknieža Ferdinand Karol d‘Este i generál, slobodný pán Kienmayer mu ponúkajú miesto vo svojich štáboch už vo februári roku 1815, krátko na to mu Ferdinand Karol ponúka i velenie komárňanskej pevnosti. Meško tvrdohlavo odmieta. Sám palatín Jozef Anton mu ponúka miesto hlavného veliteľa Budína, následne veliteľa a inšpektora uhorskej kráľovskej gardy a korunnej stráže. Meško opäť všetky pocty a funkcie odmieta s odôvodnením svojej vojenskej nekompetencie a nízkeho pôvodu. Odmieta i vysoké funkcie v uhorskej civilnej správe – akiste po zlých skúsenostiach z roku 1809. Rovnako odmieta i funkcie v stoličnom aparáte. Kategoricky sa stavia proti používaniu maďarského jazyka v úradnom styku, keď preferuje latinčinu. Odchádza načas i zo svojich oravských panstiev. Usadil sa nakoniec v burgenlandskom Kyseku, kde vlastnil majetkový podiel v panstve. Tam vo veku 58 rokov v noci dňa 28. VIII. 1815 náhle zomiera. Príčinou smrti bol údajne ťažký úraz hlavy pri páde zo schodov vo vínnej pivnici pri otrave kysličníkom uhličitým.
Poľný podmaršal Meško patril k nemnohým vysokým dôstojníkom, ktorí sa nebáli slúžiť jednak v pravidelnej armáde a tiež aj v insurekcii. Svoje schopnosti dokázal uplatniť v oboch druhoch vojsk. Svojich vojakov dokázal vždy motivovať a vo vojenských povinnostiach im šiel vždy príkladom. Nikdy sa neoženil a nemal deti. Prejavil sa vždy ako štedrý mecén evanjelickej cirkvi – podporoval evanjelické školy na Orave a vedľa rodu Zmeškalovcov sa Meškovci stali jednými z hlavných patrónov evanjelikov na Orave – v cirkevných zboroch Leštiny a Istebné. Podporoval vzdelanosť a prispieval na platy evanjelických farárov a učiteľov. Nebol nikdy vojenským teoretikom a neštudoval vojenskú vedu. Bol vášnivý fajčiar a tiež znalec kávy a vína. Ako mnohí uhorskí dôstojníci, i on sa rád zabával pri cigánskej hudbe. Zaujímal sa o uhorské starožitnosti. Prísne trestal rabovanie akýchkoľvek svetských a najmä cirkevných majetkov, nábožensky bol veľmi znášanlivý. Jeho humor bol veľmi ironický a urážlivý. Meškova prchkosť, tvrdohlavosť a častokrát primitívny a vulgárny slovník vo vzťahu k okoliu veľmi ostro kontrastovali s jeho hlbokou, triezvou a prísnou evanjelickou vierou.
(PeS)