Alexandra Pavlovna

(29. VII. 1783 Cárske Selo, Petrohrad – 16. III. 1801 Budín)

Rodená veľkokňažná ruská. Prvá novodobá uhorská palatínka.

Arcikňažná rakúska, princezná uhorská. Prvá manželka palatína Jozefa Antona.

 

Narodila sa v Katarínskom paláci panovníckej rezidencie v Cárskom Sele ako tretie dieťa ruského imperátora Pavla I. a jeho manželky, ruskej imperátorky Márie Fjodorovny (za slobodna pod menom Žofia Dorota), predtým rodenej princeznej Wurttenbergskej. Vedľa najstarších synov Alexandra Pavloviča – neskoršieho ruského imperátora Alexandra I. – a mladšieho Konštantína Pavloviča, bola Alexandra Pavlovna najstaršou dcérou panovníckeho páru. Výchovu najstarších detí prevzala ich stará mama, vtedajšia ruská imperátorka Katarína II. Veľká. Nakoľko sama mala západnú výchovu a ako pôvodom neruska vládla namiesto svojho neschopného a infantilného manžela, imperátora Petra III. – i výchovu svojich vnúčat prebrala plne do svojej réžie, pretože dobre poznala povahu a spôsoby svojho syna. Svoju nevestu vôbec nepokladala za vyspelú manželku a už vôbec nie za kompetentnú osobu v otázke výchovy ich vlastných detí. K tomuto postoju ju iste okrem iných negatív voči svojej neveste priviedla aj rovnaká skúsenosť z mladosti, keď jej rovnako do manželského života i výchovy jej detí vstupovala jej vlastná svokra, ruská imperátorka Alžbeta I. Petrovna.

Ku cti obom rodičom z nášho dnešného pohľadu slúži, že vôli všemocnej cárovnej ani v najmenšom neoponovali. Pavol sa zatiaľ nerušene venoval svojim vojakom, vínu, architektúre a metresám, Mária zas psom, umeniu, kvetom, poézii a favoritom. Cárovná Katarína II. vybrala svojim vnúčatám tých najlepších vychovávateľov a pedagógov, ktorí sa pri cárskom dvore vtedy vyskytovali. Veľkokniežatá Alexandra i mladšieho Konštantína vychovával švajčiarsky osvietenec a polyhistor Fridrich Cézar de La Harpe, jeden z najlepších a najrozhľadenejších mysliteľov a pedagógov svojej doby.

Keď sa 9. VIII. 1783 (dátum podľa ruského kalendára) narodilo dievča, na počesť najstaršieho brata Alexandra dali jej jeho meno. Samotný pôrod malej veľkokňažnej bol veľmi komplikovaný. Novorodeniatko bolo slabé a neduživé. Jej matka po pôrode dostala popôrodný zápal, ktorý sa našťastie podarilo dvornému lekárovi zvládnuť. Do kolísky malej Alexandry na prianie jej otca vložila stará mama, cárovná Katarína II. Rad svätej Kataríny. V histórii cárskej rodiny sa tak dovtedy ešte nestalo, aby novorodené nemluvňa dostalo takúto vysokú poctu – a to boli už na svete jej dvaja starší bratia! Pre samotnú cárovnú Katarínu bolo narodenie dievčatka sklamaním, pretože po osobných životných skúsenostiach z hľadiska následníctva a zachovania dynastie preferovala viac chlapcov, no časom si maličká Alexandra získala priazeň svojej prísnej ale láskavej a vzdelanej starej mamy. Cárovná si do svojho denníka neskôr poznamenala: „Maličká Saška ma ľúbi ako nikoho na svete a myslím, že ma v každej chvíli dokáže rozveseliť.“ Poverenie nad výchovou „maličkej Sašky“ dostala od imperátorky skúsená dvorná dáma cárovnej Šarlota, kňažná Lievenová, ktorá zároveň s Alexandrou vychovávala aj jej mladšiu sestru, veľkokňažnú Alžbetu Pavlovnu – štvrté dieťa Alexandriných rodičov. Obe sestry mali v detstve k sebe veľmi blízko, čo dosvedčuje aj množstvo spoločných portrétov z tej doby i spomienok ľudí žijúcich na cárskom dvore.

I po odchode Alexandry z cárskeho dvora v roku 1799 ostali obe sestry v stálom písomnom styku. Dievčatá dostali rovnakú, klasickú výchovu v duchu francúzskeho osvietenectva podporovanú pruským racionalizmom. Veľkokňažné ovládali vedľa materskej ruštiny i francúzštinu, nemčinu a angličtinu. Vyznali sa výborne vo všetkých vtedajších základných náukách, zvlášť v umení, hudbe, botanike. Veľký dôraz sa kládol na dobré mravy, vystupovanie, jazdu na koni. Teologická otázka bola tiež zahrnutá v učebnom pláne. Zbožnosť bola veľmi citlivo vo výchove cárskej rodiny zdôrazňovaná, ale v duchu nemeckej výchovy pod ruským vplyvom sa pietizmus u ruských veľkokniežat a veľkokňažien nezakorenil. Boli to zbožné deti, avšak vo svojej ortodoxnej viere triezvo veriace. Náboženská exaltovanosť a na verejnosti ostentatívne vystavovaná zbožnosť im v detstve boli cudzie, hoci ruský panovník mal medzi záplavou najrozličnejších titulov a predikátov titul „Jediný a Pravý Obranca pravoslávnej Viery“. Malá Alexandra rada navštevovala ortodoxné kláštory a počúvala spev mníchov a popov, pričom vždy obetovala na kostol, či kláštor jeden zlatý červonec. (V tom čase mal hodnotu 5 zlatých rubľov – 10 vtedajších uhorských zlatých). Rovnako obdarovala vojakov a vojnových vyslúžilcov. Charita mala tiež svoje miesto vo výchove cárovniných vnúčat.

Alexandra Pavlovna však už od detstva mala výrazné filologické a spisovateľské nadanie. Navyše bola rodený polyglot: už ako sedemročná písomne i slovom bez problémov plynule prekladala písomný i čítaný text z ruštiny do nemčiny a francúzštiny. Viedla si denník a vydávala vlastné detské noviny. Začala sa učiť po taliansky i grécky. Podľa zápiskov jej guvernantky také jazykové nadanie nemal nikto z jej súrodencov. Veľmi dobre hrala na čembalo, husle, veľmi dobre tancovala, skicovala a pekne spievala. Všetky vtedajšie známe divadelné hry, ktoré sa dávali v Petrohrade či Moskve, poznala v origináli a poznala i Veľkú francúzsku encyklopédiu. Známa je historka z divadelného predstavenia v paláci grófa Orlova, kde uprostred predstavenia – k zdeseniu vyberanej spoločnosti a k škodoradostnosti svojej starej mamy (Orlov bol istý čas jej favoritom, no v tom čase už bývalým) – postaviac sa v publiku na stoličku, nahlas opravila repliku herca na javisku v jednej talianskej hre.

Malá veľkokňažná na rodinných soirée často prednášala francúzsku a nemeckú poéziu. Svojim mladším súrodencom predčítavala riekanky a rozprávky, hrala im divadlo. Francúzsky vedela údajne lepšie ako jej najstarší brat Alexander ktorý za toto na svoju mladšiu sestru žiarlil a navyše súperil s malou Alexandrou o priazeň starej mamy, hoci sa súrodenci navzájom mali mimoriadne radi. Otec Pavol i matka Mária sa, pochopiteľne, tešili z napredovania svojich detí. Stará mama bola isteže spokojná tiež.

Pomaly dospievajúca Alexandra sa zo svojou starou mamou a zo svojou matkou zúčastňovala vedľa oficiálnych podujatí i koncertov, plesov, divadelných predstavení, baletov a výstav. S otcom trávila voľné chvíle pri koňoch, na vojenských prehliadkach a na poľovačkách. Žila striedavo v cárskych palácoch v Petrohrade, Moskve, Cárskom Sele a s otcom a bratmi v ich paláci v Gatčine pri vojsku. Jej veľkou záľubou v súkromí boli karty, pre ktoré ju získal najväčší favorit jej starej mamy, slávny bonviván knieža Potemkin. Neskôr to bol tanec, maškarné plesy a plavba na loďkách po cárskych kanáloch. Veľkokňažná bola veľmi bystrého ducha a príjemná spoločníčka. Tak sa pomaly míňalo detstvo mladej veľkokňažnej Alexandry Pavlovny, kedy pomaly vstupovala do veku, v ktorom prichádzala na rad aktuálna otázka jej možného sobáša. Stará mama Katarína II. si toho bola zas pod vplyvom svojich životných skúseností veľmi dobre vedomá a nemienila vydať svoju mimoriadne vzdelanú, krásnu a navyše aj najobľúbenejšiu vnučku za nejakého infantilného a pološialeného princa tak, ako sa to kedysi dávno z vôle jej rodičov stalo jej samotnej…

Rok 1794 bude v tejto otázke zlomový. Alexandra Pavlovna bude vo veku 11 rokov a otázka jej sobáša začína byť jedným z hlavných politických tém jej panujúcej starej mamy. Tá totiž popri svojich mocenských cieľoch nezabúda ani na súkromné blaho svojej najobľúbenejšej a najstaršej vnučky – nová krajina má byť nielen prirodzeným a silným spojencom Ruska, ale zároveň musí byť postavenie a úroveň ženícha dostatočne prijateľné úrovni a vzdelaniu Alexandry Pavlovny. V Európe nebolo veľmi z čoho v tom čase vyberať – a pre Rusko zvlášť. Faktorov limitujúcich výber bolo viac než dosť. Pravoslávni Romanovci sa, čo sa sobášnej politiky týka, v panovníckej línii zásadne nikdy nesobášili v minulosti s katolíckymi panovníckymi rodmi a vysokou šľachtou pochádzajúcou z Francúzska, Španielska, Rakúska, Poľska a Talianska.

Rakúsko ako bezprostredný sused a príležitostný spojenec bolo pre Rusko i sobášnu politiku Petrohradu vždy excentrické a nevypočítateľné. Navyše, na tróne tam kedysi sedel Jozef II., o ktorom si na cárskom dvore v druhosídelnom meste nerobili veľké ilúzie čo sa zahraničnej politiky týka a po smrti jeho druhej manželky o jeho morálnej povesti vo vzťahu k ženám už vôbec nie. Jeho mladší brat a toskánske arciknieža Peter Leopold sa oženil z bigotne katolíckou španielskou princeznou z rodu Bourbonovcov a ich synovia boli v petrohradskej spoločnosti pokladaní za excentrických mumákov, akiste po vzore arcikniežaťa Františka, najstaršieho syna Petra Leopolda, neskoršieho cisára Leopolda II. Zo všetkých toskánskych Habsburgovcov bol v Rusku známy len Alexander Leopold, ktorý bol od roku 1791 uhorským palatínom – a známym v Rusku bol len vďaka tomu, že občas prispieval do ruských vedeckých solemnií. Hoci vynikal v prírodných vedách, umení a hudbe, mal povesť čudáka a homosexuála. Cisár Jozef II. zomiera v roku 1790, jeho mladší brat a následník na tróne Leopold II. náhle zomiera v roku 1792. Na trón dosadá jeho najstarší syn, už spomínaný František.

Ani katolícki Habsburgovci si nikdy nevzali nikoho z rodu Romanovcov, ani sa princezné nevydali do Ruska. Už za čias Márie Terézie rakúsky kancelár Kounic presadil, že sobášna politika s Ruskom monarchii prinesie len problémy. Jeho názor podporili i armádne špičky vedomé si ruských veľmocenských chúťok. Dôkazom bola obojaká hra Ruska voči Rakúsku a jeho spojencom v prusko-rakúskej vojne, kedy Peter III. zradil. Teda, ani tu zas nebol nik vhodný pre imperátorkinu vnučku, ani pre mocenské ciele Ruska expandovať do Európy. Malé nemecké štátiky zas nepredstavovali výrazný mocenský faktor a v pomere k čoraz mohutnejúcemu Rusku mohli s ním držať krok len v starobylosti a rovnoprávnom rodovom postavení v otázke sobášov. Mnohí nemeckí šľachtici slúžili v ruskej armáde a podstatnú časť ruskej inteligencie v tom čase tvorili práve Nemci. Islamské Turecko bolo dávnym nepriateľom Ruska, India a Orient nepripadali do úvahy a nič podobné na východe tiež nie. Vec však dostáva pomaly konkrétnejšie rysy. Ešte v októbri roku 1793 si cárovnin najstarší vnuk, veľkoknieža Alexander Pavlovič berie za manželku Lujzu, rodenú princeznú Bádenskú. V decembri 1793 sa na petrohradskom dvore objavuje švédsky mimoriadny a splnomocnený vyslanec gróf Stenbock, ktorý popri oficiálnej gratulácii od švédskeho dvora k Alexandrovmu sobášu prináša tajné poverenie: viesť rozhovory o možnom sobáši švédskeho následníka trónu s Alexandrou Pavlovnou. Pozornosť imperátorky preto z nemeckých krajín urýchlene zamieri na sever Európy. Cieľom cárovninej politiky sa tak stáva studené luteránske Švédsko.

V roku 1792 bol 23.III. v štokholmskej opere na maškarnom plese zavraždený cárovnin bratranec, vtedajší švédsky kráľ Gustáv III. Adolf z rodu Vasa. Následníkom trónu sa stal jeho 14-ročný adoptívny synovec, korunný princ Gustav IV. Adolf. Povestnou bola jeho zbožnosť a záľuba v uniformách. Nakoľko však nebol plnoletý, ako regent vládol mladší brat zavraždeného kráľa a strýko mladého princa Karol, vojvoda Sodermanlandský. Idea sobášnej mezaliancie medzi oboma krajinami pochádzala ešte z čias zavraždeného panovníka. Príčinou bola švédsko-ruská vojna. Sobášna klauzula bola zakomponovaná v tajnom dodatku mierovej zmluvy medzi Švédskom a Ruskom z Värälä, podpísanej ešte 19. X. 1791.

Cárovná Katarína II. oboznámila svojho syna Pavla i vnučku o plánovanom sobáši a začali rozhovory medzi oboma dvormi. Alexandra Pavlovna sa začala učiť švédsky a zoznamovať sa s kultúrou, históriou a geografiou Švédska. Cárovná napísala v januári 1795 svojmu bratrancovi, regentovi švédskemu: „Z hľadiska politiky i svojej rodiny vzhliadam s nádejou k tomuto zväzku túžobne, s rešpektom i očakávaniami.“ Dohoda bola stvrdená i písomne, pričom bola cárovná ústne a na čestné slovo švédskym regentom viackrát ubezpečená, že veľkokňažná si smie svoje vierovyznanie slobodne ponechať, na verejnosti sa však musí podriadiť švédskym náboženským zvyklostiam ako švédska korunná princezná a neskôr kráľovná. Svadbe tak nestálo nič v ceste.

Hra ale bola rozohraná dvojmo, o čom v Petrohrade na cárskom dvore nevedeli. Protiruská a zároveň proanglická skupina na švédskom dvore si nepriala kráľovnú v ktorej videla predĺženú ruku Ruska. Využila na to zásadnú vec: v zmluve z Värälä sa nespomínala povinnosť budúcej kráľovnej prijať protestantskú, evanjelickú vieru augsburského vyznania, nakoľko Švédsko bolo evanjelické kráľovstvo a Alexandra Pavlovna bola pravoslávneho – ortodoxného vierovyznania – a to ešte pred samotným sobášom. Dokument si vysvetlili jednoducho – budúca švédska kráľovná musí byť odmalička vychovávaná v evanjelickej luteránskej viere. Pokiaľ by tak nebolo, budúca kráľovná musí konvertovať. Práve bezpodmienečnú konverziu budúcej korunnej princeznej a budúcej kráľovnej pôvodom z Ruska si proanglická skupina vynútila za prispenia štokholmského biskupa na švédskom regentovi, ktorý ako najvyššia laická autorita švédskej cirkvi nakoniec súhlasil. Proti tomu protestovali všetci ostatní švédski biskupi na čele s arcibiskupom Unom von Troil z Uppsaly – evanjelickým prímasom Švédska, ktorý počas audiencie v kráľovskom paláci napomínal pred prítomnými ministrami na korunnej rade regenta Karola pred jeho vlastnou vierolomnosťou a vedomým pošpinením cti švédskej evanjelickej cirkvi i kráľovského majestátu. Varoval regenta Karola, aby nevnucoval niekomu inému inú vieru ako tú, v ktorej bol sám vychovaný. Pre neevanjelickú princeznú bol ochotný udeliť dišpenz – výnimku – s tým, že evanjeličkou sa princezná stane formálne, pričom ortodoxný rítus si v súkromí smie ponechať. Prejavil obavy z možnej vojenskej intervencie Ruska a predpovedal hanbu švédskeho dvora pred celou Európou a Bohom. Taktiež varoval regenta pred rozkolom v cirkvi kvôli politickým otázkam. Márne. Regent v hneve arcibiskupove námietky a obavy ignoroval a skončil zasadnutie korunnej rady a audienciu arcibiskupa na nej.

Arcibiskupa z Uppsaly na regentov pokyn vyviedla kráľovská Garda z paláca a vyhodila ho do snehu. Arcibiskup bol ihneď eskortovaný do domáceho väzenia a mal na neurčito zákaz opustiť Uppsalu. Cárovnú Katarínu II. nechal švédsky kráľovský dvor na čele s regentom o tejto veci naďalej v nevedomosti a neoficiálnym správam o tom zas cárovná neverila. Mlčal i korunný princ Gustav IV. Adolf. Keď švédsky kráľovský dvor oznámil 1. XI. 1795 oficiálne zásnuby Gustava IV. Adolfa s protestantkou, evanjeličkou Lujzou Šarlotou, kňažnou Meklenburgsko-Šverinskou, pre cárovnú Katarínu II. a jej rodinu to znamenalo ťažkú urážku a pre cársky dvor diplomatickú prehru. Petrohrad sa o zásnubách dozvedel od anglického vyslanca.

Luteránske Prusko ako ruský spojenec sa ústami svojho vyslanca v Petrohrade do veci odmietlo miešať a ostalo vo veci nečinné. Znamenalo to veľký problém s ktorým ruská diplomacia nepočítala.

Cárovná Katarína II. oznámila krátkym reskriptom švédskemu regentovi, v ktorom stálo: „Milý môj bratranec…Budem chrániť česť svojho Majestátu i mojej malej Alexandry podobne a s rovnakou silou, ako Ste klamali Vy i korunný princ…“. Následne okamžite povolala do paláca armádne špičky a vydala príkaz generálovi Suvorovovi aby s armádou stojacou na okolí Petrohradu zamieril k ruskej hranici. Generálovi Petrovi, grófovi Pahlenovi vydala rozkaz aby s kozákmi a kavalériou okamžite vyrazil a vypálil zopár zámkov a miest na švédskej strane hranice. Ďalej majú obaja velitelia podať hlásenie a vyčkať na nové rozkazy. Pohla sa i Ušakovova ruská baltská vojnová flotila, ktorá po vyplávaní z Kronštadu ihneď potopila niekoľko švédskych lodí. Rusi nestratili jedinú loď a anglické lode do boja vôbec nezasiahli. Anglický veľvyslanec sa domáhal audiencie u cárovnej, tá ho po päťhodinovom čakaní ústami svojho zástupcu tajomníka odkázala na Londýn, Štokholm alebo Istanbul. Cárska polícia na pokyn ministerstva zahraničia uvalila na švédskeho veľvyslanca domáce väzenie. Veľkoknieža – cárovič Pavol, nevestin otec dôrazne naliehal na svoju matku aby vyhlásila Švédsku vojnu. Cárovná váhala, po porade s korunnou radou a generalitou nakoniec odmietla Švédsku vyhlásiť vojnu. Ruský veľvyslanec v Štokholme, generálmajor Andrej Vasilievič, gróf Budberg dostal tajnú inštrukciu diplomatickou cestou zabrániť sobášu s nemeckou kňažnou.

Celý Štokholm i kráľovský dvor zatiaľ žili prípravami na sobáš a regent Karol si z reskriptu cárovnej ťažkú hlavu nerobil, pretože za sebou cítil anglického spojenca a v ruke mal predsa mierovú zmluvu. Svadobný dodatok považoval na radu anglických diplomatov za zmluvný doplnok. Prusko nepokladal vôbec za nebezpečného protivníka. Uppsalského arcibiskupa opäť priviezli do štokholmského kráľovského paláca a regent Karol sa mu verejne ospravedlnil a úprimne poprosil o odpustenie. Arcibiskup vzal regenta ako kajúcnika na milosť. Švédsky dvor už očakával príchod nevesty keď švédsky regent po desivých správach z pohraničia a z pohraničných vôd v poslednej chvíli zmenil rozhodnutie. Zásnuby a svadba boli definitívne a okamžite zrušené. Štokholm o tom obratom informoval cársky dvor v Petrohrade, aj londýnsky dvor. V Londýne zavládli oprávnené obavy z možnej vojny na severe s neistým výsledkom pre anglické zbrane. Katarína II. sprvoti nereagovala a stiahla svoje vojsko a flotilu až po opakovaných prosbách švédskeho regenta a po opakovaných príhovoroch anglického dvora. Anglické lode ešte predtým bez boja opustili baltské vody… Prusko deklarovalo Švédsku a Anglicku, že je to výlučne rusko-švédska vec a berlínsky dvor nevidí zatiaľ dôvod na zásah. Londýn tak konečne pochopil, že s Petrohradom nie je do budúcna vhodné mať bez spojencov otvorenú roztržku a už vôbec nie kvôli nejakej svadbe ktorá sa týka len Štokholmu, zatiaľčo oveľa južnejšie v Európe a inde vo svete sa dejú dôležitejšie veci, z ktorých v budúcnosti Albión môže len profitovať a môže si tak šetriť armádu i loďstvo. V rokoch 1800- 1801 bude Londýn v ruských veciach postupovať oveľa obozretnejšie a v konečnom dôsledku môžeme povedať, že už aj oveľa efektívnejšie a zákernejšie…

V apríli roku 1796 prišla zo švédskej strany opäť reč na sobáš, pričom už kráľ Gustáv IV. Adolf a bývalý regent Karol boli pozvaní Katarínou II. na návštevu Petrohradu, kam pricestovali inkognito. Cárovná oboch prijala síce zdvorilo ale chladne. Stretnutie mladého páru však prebehlo nad očakávanie dobre, mladí ľudia skutočne našli v sebe zaľúbenie a strávili mnoho času konverzáciou, prechádzkami a návštevou kultúrnych podujatí . Gustáv bol Alexandrou skutočne očarený i jej znalosťou švédčiny. Alexandre sa rovnako páčil vysoký, dobre stavaný a modrooký švédsky princ. 25.VIII. 1796 oficiálne požiadal Gustáv IV. Adolf cárovnú Katarínu II. o ruku veľkokňažnej Alexandry Pavlovny.

Cárovná súhlasila. Bola však poučená minulosťou a vierolomnosťou svojho bratranca. Poverila preto svojho posledného favorita, Platóna Petra Alexandroviča, grófa Zubova ako svojho osobného splnomocnenca a spolu s ním Arkadija Ivanoviča Morkova, tajomníka ruského kolégia zahraničných vecí a bývalého ruského veľvyslanca vo Švédsku, prípravou negociačnej dohody a splnomocnila ich k rokovaniam o nej. Cárovná si dala jedinú podmienku: na rokovaniach za švédsku stranu nebude prítomný jej bratranec, švédsky regent Karol. Švédska strana súhlasila. Zároveň požiadala o dovolenie zostaviť text zmluvy. Cárovná súhlasila a rovnako svojho syna Pavla prezieravo vylúčila z akýchkoľvek rokovaní. 30. VIII. 1796 začínajú v Petrohrade oficiálne rokovania medzi Švédskom a Ruskom.

Na prvom mieste bola pochopiteľne otázka budúceho vierovyznania budúcej švédskej kráľovnej. Hlavný ruský prokurátor a člen ruskej delegácie Alexander Nikolajevič Samojlov sa v spomienkach svojmu synovcovi, generálovi Nikolajovi Nikolajevičovi Rajevskému (bojoval neskôr pri Borodine) vyjadril o rokovaniach takto: „Švédski páni boli zbožní, veľmi čestní a práva znalí muži. Veľmi láskavo a pritom nástojčivo nás ubezpečovali, že nie je možné aby podľa švédskeho práva ich kráľovná bola iného vierovyznania ako kráľ, pričom toto i svoje tvrdenia podložili mnohými názornými príkladmi a naskutku nám nič nezatajili.“ Rokovania uviazli tak ako predtým na tomto bode.

Ruská delegácia v duchu priebežne prichádzajúcich tajných inštrukcii z Petrohradu pohrozila odchodom a tým ukončenie rokovaní. Gróf Zubov nevylučoval obnovenie vojenských operácii. Na švédsku stranu tento nátlak priniesol želaný účinok. Vojnu z Ruskom si slabé Švédsko nemohlo dovoliť a z Albiónu dostalo už predtým jasnú odpoveď: londýnsky dvor rozhodne nemieni viac nasadzovať svoju armádu a loďstvo kvôli dynastickým sobášom na severe. Tvrdosť rokovaní ostro kontrastovala s bohatým spoločenským programom – koncertmi, divadelnými predstaveniami, veľkými večerami a recepciami v Petrodvorci, Zimnom paláci a na švédskom veľvyslanectve. Samozrejmosťou boli poľovačky a vychádzky na koni počas ktorých sa nevestin otec Pavol ukázal ako láskavý a pozorný hostiteľ a Alexandra Pavlovna ako vyspelá a vychovaná veľkokňažná. Spoločenských udalostí sa, samozrejme, zúčastňovali veľvyslanci iných krajín – bol prítomný anglický, francúzsky, španielsky veľvyslanec. Ďalej i veľvyslanci malých nemeckých štátov. Samozrejme, medzi nimi nemohli chýbať ani veľvyslanci Pruska a Rakúska.

Vidiac bezvýchodiskovú situáciu, obrátila sa švédska delegácia priamo na Gustáva IV. Adolfa. Ten nakoniec po dlhej porade zo svojim strýkom a s anglickým veľvyslancom ustúpil. Dňa 2. IX. 1796 zasiela cárovnej Kataríne II. písomne Gustáv IV. Adolf svoje stanovisko, v ktorom uvádza, že Alexandra Pavlovna si môže naďalej ponechať svoju ortodoxnú vieru a teda sám kráľ garantuje verejnú slobodu jej vierovyznania. Zároveň dáva panovníčke na vedomie, že jeho stanovisko bude zazmluvnené. Cárovná Katarína II. dáva po prečítaní návrhu zmluvy súhlas švédskej strane na vyhotovenie negociačnej zmluvy a žiada švédsku stranu o zakomponovanie Gustávovho stanoviska do nej. Pár dní nato – 6.IX. 1796 švédski vyslanci formálne žiadajú v mene Gustáva IV. Adolfa cárovnú Katarínu II. o ruku veľkokňažnej Alexandry Pavlovny. Cárovná dáva svoj súhlas. Zmluvné strany si čas krátia kultúrou. Vrcholom je účasť švédskej delegácie na manévroch vojska v Gatčine, ktorým velí veľkoknieža-cárovič Pavol a jeho synovia: veľkokniežatá Alexander Pavlovič a Konštantín Pavlovič. Stanovil sa i termín slávnostného podpisu štátnej zmluvy. Oficiálna zmluva mala byť podpísaná 11.IX. 1796 v trónnej sále Zimného paláca v Petrohrade a zároveň to mali byť i zásnuby. Obe strany s dátumom a obsahom zmluvy súhlasili a nič tak nestálo v ceste zásnubám a neskoršiemu sobášu. Švédsky následník trónu zo sprievodom odcestoval do Petrohradu.

Keď toho dňa mali ruskí splnomocnenci grófi Zubov a Morkov podpísať zmluvu, ráno zistili že sa v nej vôbec nenachádza klauzula o ponechaní si ortodoxnej viery veľkokňažnou Alexandrou Pavlovnou – teda o slobode jej vierovyznania – tak ako to písomne deklaroval Gustáv IV. Adolf imperátorke. Ruskí splnomocnenci dali cárovnú a cároviča Pavla ihneď informovať a sami v mene cárovnej požiadali švédsku delegáciu o okamžité vysvetlenie tejto veci. Švédska delegácia čestne oznámila, že dohodu nakoniec v tajnosti finalizoval sám Gustáv IV. Adolf a oni konali na jeho výslovný príkaz. Súčasne požiadal veľkoknieža – cárovič Pavol o okamžité stretnutie švédskeho kráľa Gustava IV. Adolfa. Kráľ po svojom veliteľovi stráže odkázal, že si všetko rozmyslel a nedá nikdy svojmu ľudu kráľovnú neevanjelického vierovyznania a už vôbec nie ortodoxného. Zamkol sa vo svojich izbách a pred vchody postavil svoju telesnú švédsku Gardu.

Cárovná Katarína II. o veci zatiaľ nevedela, nakoľko nechcela byť v to ráno nikým rušená. Ona v cárskom rúchu i celý dvor zatiaľ čakali v trónnej sále na príchod švédskej delegácie a švédskeho kráľa zo sprievodom. Veľkokňažná Alexandra Pavlovna bola oblečená v svadobných šatách. Vyzerala šťastne a očarujúco. Boli prítomní všetci vysokí predstavitelia ortodoxnej pravoslávnej cirkvi na čele s moskovským archipatriarchom. Keď sa po viac ako štvorhodinovom čakaní dozvedela cárovná celú pravdu, dostala slabú porážku a bola odovzdaná do starostlivosti dvorných lekárov. Veľkokňažná Alexandra Pavlovna sa okamžite psychicky zrútila, jej sprievod ju odniesol do jej komnát kde sa zamkla. Švédsky veľvyslanec v mene kráľa zrušil dočasne podpis zmluvy i zásnuby a ospravedlnil pred všetkými kráľovo správanie nevoľnosťou a silnou nádchou. Iste chránil ako dobrý dvoran česť svojho kráľa.

Cárovič Pavol i gróf Zubov boli za okamžité vyhlásenie vojny Švédsku a Anglicku a rozbehli sa vojnové prípravy. Bolo zvolané mimoriadne zasadnutie korunnej rady, ktorej predsedal cárovič Pavol. Suvorovovi i Pahlenovi boli odoslané rozkazy skoncentrovať ich sily. Baltská flotila bola uvedená do stavu bojovej pohotovosti. Evanjelický pruský dvor ako ruský spojenec nabádal prostredníctvom svojho veľvyslanca Švédsko k rozumu a ústretovosti. Argumentoval vzájomnou jednotou evanjelickej viery a apeloval na panovníkovu zodpovednosť pred Bohom. Korunná rada však bez vedomia cárovnej odmietla urobiť akékoľvek záväzné ďalšie rozhodnutie vo vojnových prípravách vo vzťahu k Švédsku a kategoricky sa postavila proti cárovičovým návrhom. Keď sa cárovná Katarína II. zotavila, ostro pokarhala svojho syna a grófa Zubova a prikázala armáde zastaviť vojnové prípravy a baltskej flotile stiahnuť sa do prístavov.

Druhého dňa sa kráľ Gustáv IV. Adolf zúčastnil na plese manželky veľkokniežaťa Konštantína Pavloviča, Márie Fjodorovny (rodenej ako Júlia Henrieta, princezná Sasko-Koburgsko-Saalfeldská, zo starého evanjelického rodu). Na plese sa mu od všetkých dostalo veľmi chladného prijatia a po necelej hodine ples s hanbou opustil. Traduje sa historka, že poloautistické veľkoknieža Konštantín Pavlovič ho s úsmevom osobne privítal, potešil sa jeho dobrému zdraviu a ponúkol ho malou čašou vína. Pritom sa zamyslel a poznamenal k všetkým zúčastneným, že kým švédsky kráľ dopije pohár vína, on veľkoknieža si zatiaľ rozmyslí, či švédskemu kráľovi povolí odísť bez úhony – a to hneď – slávnostným schodišťom s najvyššími poctami, alebo ho nechá vyhodiť von oknom nahého do mrazu a vypráskať bičom svojimi kozákmi z nádvoria paláca.

Alexandra Pavlovna sa na plese nezúčastnila. Cárovná Katarína II. prišla, po štvrťhodine však na ňu doľahla nevoľnosť a opäť sa odovzdala do lekárskej starostlivosti. Na rozhovor o zmluve už neostal čas, hoci diskusie o možnosti sobáša tu stále boli.

Konečné rozhodnutie o obnovení rozhovorov sa vždy odkladalo a švédska strana vždy ospravedlňovala kráľovo počínanie nádchou. Tentokrát sa vedľa Pruska angažovalo i Rakúsko. Švédsky kráľ zo sprievodom nakoniec z Ruska Petrohrad opustil dňa 22. IX. 1796. Cárovná Katarína II. už ležala na smrteľnej posteli a svojho syna a následníka trónu Pavla ironicky varovala: „To sú len Tvoji synovia a ich ženy? Ale predstav si, že by Tvoje ďalšie štyri dcéry mali mať stále nádchu…“

Zomrela večer 7. XI. 1796 vo svojej petrohradskej rezidencii. Pri jej posteli takmer nepretržite bola Alexandra Pavlovna, ktorá sa o starú mamu starala a trávila pri nej najviac času spomedzi jej vnúčat.

Pohreb starej mamy v katedrále svätého Petra a Pavla v petropavlovskej pevnosti na ňu hlboko zapôsobil. Trávila dlhé hodiny na modlitbách za jej dušu a pomýšľala na vstup do mníšskeho stavu. Jej otec, teraz už ako nový ruský cár Pavol I. pokračoval v rozhovoroch zo švédskym kráľom o možnom sobáši, no koncom roku 1796 rokovania definitívne zastavil. Problém konfesionálnej odlišnosti bol veľmi hlboký a neprekonateľný pre obštrukcie švédskeho kráľa za ktorými nepozorovane nastupovala neskoršia duševná choroba.

Cár Pavol I. švédskemu kráľovi nakoniec 19. XII. 1796 poslal nótu, v ktorej okrem iného stálo: „…pamiatka mojej matky i moja česť, i titul Jediného a Pravého Obrancu pravoslávnej Viery Nám ukladá nedať Vám za manželku našu milovanú veľkokňažnú Alexandru Pavlovnu. A to ani v prípade, že by Ste prestúpili na našu vieru Vy sám a po kolenách prišli cez more do Petrohradu. Ako Imperátor celej Rusi nedám za manželku svoju najstaršiu dcéru takému nečistému hadovi a vierolomníkovi ako Ste Vy, Sire a budem proti Vám viesť vojnu na mori a na zemi, kým Vás a Vaše kráľovstvo celé nezničím. Nech mi je nápomocná Svätá Trojica, svätá Bohorodička a všetci svätí..“. Celá Európa sa tak dozvedela celú pravdu o vierolomnosti švédskeho dvora. O panovníckom rode Vasa sa na panovníckych dvoroch vyjadrovali len veľmi diskrétne, o to však s väčším opovrhnutím. Blahej pamäti švédsky kráľ Gustav II. Vasa sa iste v riddarholmskom kostole obracal vo svojom sarkofágu… Len spoločné diplomatické úsilie Anglicka, Pruska a Rakúska zabránilo novej švédsko-ruskej vojne. Navyše, bol tu už aktuálny konflikt z revolučným Francúzskom, novodobým rušiteľom poriadku v Európe. Možno niekde tu bol náznak neskoršieho základu III. koalície proti napoleonskému Francúzsku…

Ťažko si jasne predstaviť, aké stopy zanechali tieto udalosti v psychike mladej a predčasne dospievajúcej veľkokňažnej. Isté je, že po nástupe svojho otca na trón sa stala celkom iste jednou z najžiadanejších artiklov na európskom trhu neviest. Hoci Európa stala na prahu nových časov, dynastické sobáše stále predstavovali síce nie už najhlavnejší ale predsa jeden z rozhodujúcich faktorov európskej politiky, i keď im nebola už pripisovaná taká úloha, ako v 14.–17. storočí. Konkrétne, rakúski Habsburgovci v tom mali veľmi bohatú prax a celej Európe mohli udeľovať lekcie… Najstaršia dcéra ruského imperátora žila bokom od týchto úvah, i keď sporadicky sa objavovali pokusy o ponuku k sobášu. Tie prichádzali najmä z malých nemeckých štátikov, no cár Pavol I. ich nereflektoval a v otázke výberu ženícha pre svoju dcéru si ponechal výsadné právo pre seba – presne v duchu svojej zvečnenej imperátorskej matky.

V roku 1798 sa diskrétne objavil na petrohradskom dvore z Londýna tlmočený názor, že by sa veľkokňažná Alexandra Pavlovna mohla v budúcnosti stať manželkou následníka anglického trónu, prípadne iného anglického alebo nemeckého princa z rodu spriazneného s anglickou kráľovskou rodinou. Nevestinho otca to popudilo. V rozhovore s francúzskym veľvyslancom komentoval túto skutočnosť svojsky a jednoznačne: „…veľkokňažná nie je balík kožušín a s tými vydriduchmi, lodiarmi a potkaniarmi nehandlujem…!…“ Do úvahy tak ešte prichádzalo Prusko, ku ktorému cár Pavol I. prechovával obdiv. Týkal sa však len armády. Cár Pavol I. svoj osobný postoj k švédskemu a anglickému dvoru nezmenil a nikdy londýnskemu dvoru nezabudol jeho tichú podporu Švédsku. Berlínskemu dvoru zas nezabudol jeho vierolomnosť. Napriek postupujúcej psychickej chorobe mal v otázke výberu svojho zaťa a ženícha pre svoju najmilšiu dcéru po týchto skúsenostiach vo svojej chorľavejúcej hlave navždy a definitívne jasno: že nikdy sa ním nestane ani švédsky, ani anglický princ, ba ani žiaden z nemeckých princov spriaznený rodovo s panovníckymi dvormi v Londýne a Berlíne.

 

Venované pamiatke mojej mamy.

 

(Koniec prvej časti.)

 

(PeS)